vaginálny pôrod po cisárskom reze Archives - Ženské kruhy

Prečo som svoje druhé dieťa porodila v Hainburgu

jan@webgate.digital — Fri, 27 Feb 2015 01:21:21 +0000

Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.

V deň, ktorý bol určený ako môj termín, som prišla na pravidelnú týždennú prehliadku do nemocnice. Poslali ma na monitor. Kým vždy predtým som ležala na boku, teraz ma posadili do nepohodlnej stoličky. Môj syn v bruchu začal okamžite protestovať, kopať a hmýriť sa, takéto sedenie sa mu jednoducho nepáčilo.

Syn

Jeho hmýrenie narobilo šarapatu s CTG záznamom – podozrenie na tachykardiu a o dve hodiny som bola hospitalizovaná na oddelení rizikových tehotenstiev. Darmo som hovorila, že dieťa sa príliš hýbalo, preto bol záznam divný, veď ďalšie monitory už boli v poriadku. Ale pridala sa aj diagnóza zníženého množstva plodovej vody. Nerozumela som, čo sa deje. Každá nová tvár doktora v nemocnici, ktorý ma prezrel, ma zneisťovala viac a viac. Manžel pri mne nemohol byť. Vystrašená a zmätená som len prikyvovala na všetko, čo doktori hovorili. Dali mi trikrát prostaglandín, ktorý nezaberal. Na tretí deň hospitalizácie sa rozhodlo o cisárskom reze. Mala som malé šťastie, že sestrička z anesteziólgie bola známou môjho brata. Napriek tomu, že sme sa dovtedy nepoznali, bola jediná, ktorá mi vysvetľovala, čo sa deje a ako tak ma ukľudňovala. Sústreďovala som sa na jej hlas, lebo okrem nej som videla len zelené rúško, za ktorým pracovali chirurgovia tiež v zelených rúškach. Ťahy, šklbania a o 10:20 plač môjho syna. Uľavilo sa mi, ale keď mi ho už zabaleného priložili líce k lícu, mysľou mi len preblyslo: „Aha, tak toto je moje dieťa.“ Potom už nič. Preložili ma na pooperačku, chytila ma veľká triaška. Na dieťa som ani nepomyslela, zaoberala som sa len tým, ako ma trasie, ako mi drkocú zuby až som si myslela, že si ich vyrazím. Nepamätám si, aké som mala pocity, keď mi syna prvýkrát priniesli. Priložili mi ho k prsníku. Keď sa odpojil, kus mojej bradavky bol odžužlaný, na druhom prsníku sa to zopakovalo. Každé ďalšie kojenie bolo utrpenie. Mlieko sa nespúšťalo, dokrmovala som ho striekačkou. Keď som sa opýtala sestier, či ho mám správne priloženého, od dverí izby zakričali, že hej. Rana bolela, ledva som sa hýbala, vysoká posteľ mi spôsobovala problém. Noci na izbe s ďalšími dvoma ženami a ich deťmi boli trýznením, keď jedno dieťa prestalo plakať, začalo ďalšie. Na štvrtý deň som sa vyprosila domov. Na cisársky som sa za dva dni v nemocnici ako tak psychicky pripravila, nebrala som to výrazne tragicky, aj keď ma veľmi mrzelo, že som syna neporodila vaginálne. Ale na problémy s dojčením som pripravená nebola. Nesprávny začiatok znamenal bolesť, pred každým dojčením som predýchavala. Laktačná poradkyňa pomohla, ale aj tak trvalo týždne, kým sa bradavky zahojili a ešte aj potom bolesť pretrvávala, až kým som gynekológa nepožiadala o ster, ktorý potvrdil stafylokoka. Až silné antibiotiká definitívne vyriešili bolesť. Našťastie som nemala nejaký vzťahový problém so synom, materstvo som si plne užívala, ale stále som mala pocit, že som bola o niečo obratá. Nie som doktorka a spätne sa pozerať na diagnózu zmysel nemá, ale preplnená nemocnica v auguste podporovala moje pocity, že tak to vôbec nemalo a nemuselo byť. Pocit, že som bola jedna zo žien na bežiacom pásme, ktorú bolo treba vybaviť, som nedokázala zo seba dostať. A cítila som v sebe zvláštne prázdno, akoby moje materstvo a ženstvo nebolo celkom naplnené.

Dcéra

Keď mal syn 20 mesiacov, bola som opäť tehotná. Skúsenosť z prvého pôrodu ma naviedla na to, že som sa o pôrodníctvo začala zaujímať trochu viac. A postupne som nadobudla presvedčenie, že ak chcem po cisárskom porodiť vaginálne a ideálne aj prirodzene, na Slovensku to možné nie je. Keďže bývam v Senci, najideálnejšou voľbou bol pre mňa Hainburg. Skontaktovala som sa s ospevovanou pôrodnou asistentkou Evou Bauer a v jeden sobotný večer som za ňou išla. Porozprávali sme sa, ubezpečila ma, že prirodzený pôrod zvládnem, dohodli sme sa na ďalšom postupe. Keby som čokoľvek potrebovala, nech jej zavolám. Inak stačí, ak sa ukážem v 38. týždni. Aj druhé tehotenstvo bolo bez problémov. Opäť som cvičila, chodila som plávať. Absolvovala som kurz hypnopôrodu, následne som nacvičovala dýchanie. V ôsmom mesiaci sa mi začala objavovať kvasinková infekcia, ktorá však po pár dňoch zmizla. Gynekológ mi povedal, že v tomto štádiu tehotenstva mi už na ňu nemôže nič dať. V posledných týždňoch tehotenstva bola infekcia čoraz nepríjemnejšia, prestala som nacvičovať s epi-nom. Na základe kurzu i knihy hypnopôrodu som sa namotala na autosugesciu a pozitívny prístup. Hovorila som si, že dcéra by sa mohla narodiť ešte pred termínom, ktorý bol určený na 9. decembra. Ako sa termín blížil, bola som plná optimizmu a radosti. Lenže termín prešiel a nedialo sa nič. Krčok nebol ani len mäkkší. A začali sa objavovať otázky typu: „Ty si ešte celá?“ Alebo „Ešte si sa nerozpadla?“ Neustále vypytovačky, kedy mám termín a ako to, že to ešte nie je, ma začali ešte viac znervózňovať až hnevať. Odpovedala som stroho, vyhýbavo a následnú zlosť som si vybila na manželovi, synovi, neskôr aj na mame, ktorá mi prišla pomôcť pred pôrodom. Do Hainburgu som išla na CTG monitor v 38. týždni, všetko bolo v poriadku. V deň termínu som bola na CTG aj ultrazvuku a opäť všetko v poriadku, akurát že to vôbec nevyzeralo na pôrod. S Evou sme sa dohodli, že prídem 16. decembra, teda ak sa dovtedy nič neudeje. Syn bol v tej dobe chorý a Eva na mne hneď spozorovala, že nie som úplne v pohode. Povzbudzovala ma a pri odchode som sa cítila výrazne lepšie. Jednoducho, Eva má niečo v sebe, čo dokáže povzbudiť a zlepšiť náladu. Šesásteho decembra som teda prišla do Hainburgu na monitor. Malá sa v istom momente začala veľmi hýbať a vtedy ozvy vypadli a následne sa ukázali ako veľmi nízke. Eva nepanikárila, ale povedala, že by bolo lepšie, ak by som v nemocnici ostala. Výrazne ma to rozhodilo, lebo mi to pripomenulo situáciu spred synovho narodenia. Ďalšie dva monitory však už boli v poriadku a večer ma pustili z nemocnice. Bola to však trochu rana pre náš rozpočet, keďže som pri odchode zaplatila 584 eur za celodenný pobyt v nemocnici. Na pohode mi nepridal ani manžel. V podstate od momentu, kedy som začala uvažovať o Hainburgu, pri každej zmienke pokrčil čelom a spomenul peniaze. Dlho som to v sebe dusila, až v siedmom mesiaci som sa mu vyplakala, že potrebujem jeho podporu, aby neustále nemyslel na peniaze, že prirodzený pôrod je pre mňa dôležitý a vysvetlila som mu prečo. Dovtedy som mu nikdy o mojich pocitoch z prvého pôrodu veľa nepovedala a zároveň viem, že je pre neho ako muža ťažké pochopiť moje pocity. Sľúbil, že sa pokúsi ma viac podporovať a väčšinou sa mu to aj darilo. Ale po uplynutí termínu začali aj tlaky na neho. Jeho tri sestry sa neustále vypytovali, kedy to už bude. Najstaršia sestra, doktorka, ktorá má štyri deti, ho začala strašiť, že je nebezpečné prenášať. A keď za mňou prišiel 16. decembra do nemocnice, bol veľmi nervózny, čo sa okamžite prenieslo na mňa. Pýtal sa, prečo nič nerobia? Eva mu vysvetlila, že v prvom rade musím byť ja v psychickej pohode a hlavne je lepšie pokúsiť sa o prirodzené spustenie pôrodu, než ho vyvolávať, keď malá zjavne ešte nie je pripravená prísť na svet a navyše je úplne v poriadku. S Evou sme sa dohodli, že ak sa nič neudeje, prídem 20. decembra a budeme indukovať pôrod. Opýtala sa ma aj na cisársky rez, že ak bude potrebný, či ho chcem v Hainburgu alebo v Bratislave. Povedala som v Hainburgu, aj keď náš rozpočet počítal len s pár dňami v Hainburgu, pri cisárskom by to stálo určite viac peňazí, ktoré by sme si museli požičať. V tú noc som sa manželovi vyplakala, že sa považujem za neschopnú, že aj napriek tomu, že robím všetko, čo mám, čo sa odporúča, pôrod nie a nie spustiť. Psychicky som bola na dne a zistila som, že pozitívne myslenie, na ktoré som sa nastavila, nebolo pre mňa to najlepšie. Ja totižto vždy očakávam to najhoršie, lebo to väčšinou znamená, že výsledok bude lepší, než moje očakávanie. Áno, robím všetko pre čo najlepší výsledok, ale moje očakávania sú vždy najhoršie. Možno paradox, ale vždy mi to fungovalo. To som však opustila pred pôrodom v domnení, že musím myslieť pozitívne. Avšak každý deň, kedy som neporodila, kedy sa nenaplňovalo moje pozitívne očakávanie, ma neuveriteľne deptalo. A tak som sa po vyplakaní zamerala na negatívny scenár, že to bude predsa len pôrod cisárskym rezom. Nervozita pokračovala, vrčala som na mamu, syna, sestru. 20. decembra sme s manželom vyrazili do Hainburgu. Náladu som mala zlú, čo Eva hneď spozorovala. Chcela ma utešiť, povzbudiť, ale teraz sa jej to nedarilo. Vyšetrila ma, urobila monitor. Otvorená som bola na jeden prst, tak ako už v utorok, monitor aj ukazoval nejaké kontrakcie, ktoré som cítila len ako tlaky. Po monitore mi preto Eva urobila masáž krčka. Následne som išla na WC a zrazu sa mi spustila voda a prišli prvé bolestivé kontrakcie. Eva bola nadšená a vtedy sa mi prvýkrát od utorka objavil úsmev na tvári. Bolo desať hodín ráno. Eva nás poslala s manželom prechádzať sa von okolo nemocnice, povedala, že sa máme vrátiť o hodinu a pol. Musel na nás byť vtipný pohľad, ako sa každú chvíľu o neho opieram, keď ma chytila kontrakcia. Celý čas sme sa rozprávali a smiali, kontrakcie som vnímala ako vykúpenie, aj keď ešte stále som nebola presvedčená, že to dopadne tak, ako som chcela. Keď sme sa vrátili dovnútra, Eva ma skontrolovala a oznámila, že už som otvorená na 2 prsty. Prišiel obed, na ktorý som vôbec nemala chuť, zjedla som len jablkovú desiatu, zvyšok si dal manžel. Okrem toho som len pila veľa čaju z termosky. Okolo jednej sa opýtala, či chcem klistír. Súhlasila som a bola to jedna z ďalších vecí, po ktorej sa kontrakcie zintenzívnili. O tretej hodine som bola otvorená na 4 prsty. Manžel si medzitým robil srandu, fotil sa vyškerený v pozadí so mnou ako predýchavam kontrakcie. Chatoval s celou rodinou. Jeho sestra mu napísala, že po 4 cm to už ide rýchlo, na čo som mu odvrkla, že možno pre ňu pri štvrtom dieťati. O tretej mi Eva ponúkla vaňu, v ktorej sa kontrakcie ešte viac rozbehli. Predýchavala som ich, Eva alebo manžel mi masírovali kríže. O štvrtej manžel zahlásil, že je hladný a že ide do Billy niečo kúpiť. Keď odišiel, s Evou sme sa pomedzi kontrakcie rozprávali o všetkom možnom. Cítila som sa skôr ako vo welness než v nemocnici. Kontrakcie som nevnímala ako bolesť, skôr ako nejaké vlny, ktoré som zo seba pomocou zvukov vypúšťala (aj keď manžel mi hovoril, že by radšej počúval iné zvuky). A potom Eva povedala, že som otvorená na 6 prstov. S obavami som sa pýtala, či to manžel stihne, na čo ona, že áno. Ale o pol hodinu som bola otvorená už takmer úplne, tak sme rýchlo volali manžela, ktorý bol hneď späť. Zrazu Eva zahlásila, že môžem tlačiť. Asi až vtedy som uverila, že moje dieťa sa narodí prirodzene. V polohe na štyroch som teda tlačila. Eva mi hovorila, že je to skvelé, že sa malá posúva, čomu som nejak neverila, lebo som to vôbec necítila, ani žiadnu bolesť mimo kontrakcií. Až v momente, keď bola malá na hrádzi hlavičkou, som pocítila inú bolesť. Eva sa pýtala, či chcem ohmatať vlásky, že je veľmi vlasatá, ale prišla ďalšia kontrakcia, a tak som len rýchlo zatlačila s kontrakciou a hlavička bola vonku. Eva odmotala pupočnú šnúru, s obavami som sa pýtala, či je v poriadku, Eva ma ubezpečila, že áno. Celý čas som mala monitor vo vani a malá zvládala všetko perfektne. Na ďalšie dve kontrakcie bola vonku. Eva ma rýchlo oprela o chrbát a dala mi dcéru na hruď. Ona sa nadýchla a začala plakať. Bolo štvrť na šesť večer, pôrod trval okolo sedem hodín.

Dokázala som to

Ten pocit, mať svoje dieťa na hrudi, bol neopísateľný. Manžel plakal a ja som na ňu pozerala a povedala som si: Dokázala som to. O pár minút bola vonku aj placenta, v druhej miestnosti ma doktor prezrel a zašil, trochu som sa potrhala, o deň na to som začala cítiť aj svoju kostrč, ktorá sa mi buď posunula, alebo pukla, ale po týždni som už mohla sedieť, takže v porovnaní s cisárskym si ozaj nemôžem sťažovať. Ako som dostala dcéru na hruď, už sa odo mňa až na neskoršie váženie a meranie ani nepohla, mala som ju pri sebe aj počas šitia. O čosi neskôr ma presunuli na izbu, bola som v nej sama, v celej nemocnici bola okrem mňa už len jedna žena. Manžel išiel domov za synom a ja som ostala sama s dcérou. Doniesli mi večeru, ktorú som zhltla, bola som neuveriteľne hladná po celom dni. Celú noc som nezaspala, bola som zrejme nabitá endorfínmi. Dcéru som mala celú noc na prsníku. Na druhý deň po vizite som o desiatej ráno išla domov. Som presvedčená, že veľkú zásluhu na tom, že som mohla porodiť tak, ako som chcela, mala práve Eva Bauer. Už sa to môže zdať otrepané, ale naozaj má v sebe niečo, čo ženám pomáha, zároveň je veľmi rešpektujúca. Viem si predstaviť, čo by so mnou robili v slovenskej nemocnici už po týždni prenášania, nie to ešte po 11 dňoch. Eva dala môjmu dieťaťu dostatok času, aby prišlo na svet, keď už bolo na to pripravené, všetko, čo robila so mnou konzultovala a so všetkým som vopred súhlasila. Moja dcéra bola v roku 2014 presne 200. dieťa, ktorému pomohla na svet. Celkovo pritom mali dovtedy 610 pôrodov v Hainburgu. Tretina pôrodov teda pripadla na ňu, pritom je v Hainburgu 7 pôrodných asistentiek. A z tých 200 detí sa len 30 narodilo cisárskym, aj to niektoré z nich plánovane. Myslím, že takáto štatistika by mohla presvedčiť tých, ktorí neveria, že prístup môže veľa ovplyvniť. Každý moment, ktorý som mala dcéru po pôrode pri sebe, mi zároveň pripomínal, že syna som po pôrode pri sebe nemala. Keď som ju tie prvé hodiny vnímala, spomenula som si, ako som na syna prvé hodiny po cisárskom ani nepomyslela. Keď som ju mala na prsníku, spomenula som si na tú bolesť, ktorá sprevádzala synove kojenia. A keď doktor odoberal dcére krv z päty na skríningové vyšetrenia a ona plakala, plakala som s ňou, lebo som si uvedomila, že takto musel plakať aj môj syn, keď mu tú krv brali a ja som tam nebola, aby som ho ukľudnila, tak ako som mohla okamžite ukľudniť ju. Verím, že aj na Slovensku máme pôrodné asistentky, ktoré oplývajú takou charizmou, aurou alebo ako to nazvať. Ale nemajú vytvorené podmienky, aby pomohli ženám porodiť prirodzene v prostredí slovenských nemocníc. A to je veľká škoda, lebo nie každý si môže dovoliť Hainburg, jednak finančne, jednak cestovnou dostupnosťou. Pôrod ma s vyšetreniami plus rôznymi inými výdavkami vyšiel na 2600 eur, z tých by mi mala slovenská poisťovňa preplatiť niečo vyše 600 eur. Na pôrod som šetrila mesiace dopredu, bolo mi jasné, že to bude záťaž pre rodinný rozpočet, ale zároveň som vedela, že to bude stáť za to. Nebolo všetko ideálne – stres z prenášania či potrhanie a dokonca to aj bolelo, aj keď hypnopôrod tvrdí, že nemusí. Ale spätne tú bolesť vnímam ako niečo, čo sa akoby neudialo, neviem si tú záverečnú bolesť vôbec vybaviť. Ale cítim, že som zaplnila tú dieru v mojom ženstve a materstve a zažila pocity, o ktoré som bola pri prvom pôrode obratá. Zážitok z pôrodu mám skvelý a môžem skonštatovať, že to ozaj stálo za to. Veronika

The post Prečo som svoje druhé dieťa porodila v Hainburgu appeared first on Ženské kruhy.

HBAC v našich podmienkach, alebo ako som sa druhýkrát narodila s mojím druhorodeným

Ženské kruhy — Mon, 23 Jun 2014 12:23:32 +0000

Náš pôrodný príbeh sa začal 13.10.2011., keď ma ako štandardne neinformovanú prvorodičku prijali do nemocnice s pomaly odtekajúcou plodovou vodou, bez kontrakčnej činnosti a zmien na čípku. A ja, v naivnej dôvere, som ochotne súhlasila so všetkým, čo sa na mne chystali praktizovať. Hovorila som si – veď sú to pôrodníci, predsa oni najlepšie vedia, čo a či je to potrebné. Ach tá nevedomosť…

Prvý pôrod

Tento príbeh nemal úplne šťastný koniec. Áno, prežili sme to. Po 25 hodinách v súvislých kontrakciách, 30 hodinách bez jedla a vody, troch fľašiach oxytocínu, mojej hyperventilácii a kolabovaniu, a prudko klesajúcich ozvách dieťatka, manžel zalarmoval doktorov, ktorí práve vo chvíli, keď ich fakt bolo treba, boli kdesi inde… Tak sa začala skutočná záchrana našich životov. Následná separácia na ďalších 5 dní len prehĺbila rany zo spackaného pôrodu. Dieťa na novorodeneckom na 17.posch, ja na gynekológii na 16., keďže na šestonedelí neboli miesta… Prvý krát som syna videla po 24 hodinách na 10 minút. Druhý krát po ďalších 24 hodinách na zase obdobné trvanie. Tak som zmobilizovala sily, chytila jazvu a cupkala s pošitým bruchom po nemocničných schodoch pýtať si synka aspoň každé tri hodiny, keď som vládala na kojenie. Bolo to veľmi, ale veľmi náročné. Jazva na bruchu bolela, na srdci ešte viac. Vyrevané dieťa sa nevedelo a nechcelo prisávať. Ale milé sestričky ma uistili, že nič to, lebo oni ho nakŕmili… Na 4. deň som sa pýtala domov. Našťastie (?!) som bola taká „rozhýbaná“ z toho behania hore – dolu, a mali tak málo miesta, že veľmi neotáľali. Keď sa zavreli za nami dvere na byte a boli sme doma, úplne ma to zlomilo. Plakala som ako dážď. Mamka prezliekla bábätko, lebo som nevedela ako s ním vôbec môžem narábať. Vtedy som ho prvý krát videla vlastne nahého. Tie malé nôžky, rúčky, voňavé telíčko… Nasledovali ťažké mesiace spoznávania a zlaďovania sa. Koliky, neutíchajúci plač (môj aj jeho), prebdené, preplakané noci. Bezradnosť, pochybnosti, či sa vôbec oňho dobre starám…

Rozhodnutie rodiť doma

Keď prešlo najťažšie obdobie, zapla som počítač a začala brázdiť populárne aj vedecké databázy. Aké bolo moje prekvapenie, že nie som jediná, a práve naopak, je nás s podobnou „diagnózou“ ďaleko viac. Viac, než som si kedy myslela… Dva roky intenzívneho hľadania, stretávania sa, čítania kníh, učebníc, výskumov, mailovania, chatovania, diskutovania s kompetentnými, ma doviedli k rozhodnutiu, že svoje druhé dieťa chcem priviesť na svet rozhodne ináč, než je u nás bohužiaľ štandardom. V bezpečí pre mňa aj pre dieťa – Doma. Chcelo to „len“ trošku šťastia a zohnať pôrodnú asistentku. Tajne som závidela našim susedkám v uvedomelejšom, vyspelejšom Rakúsku, kde je toto štandard. No nakoniec sa podarilo 🙂 Tehotenstvo bolo pod jej dohľadom príjemnejšie. Zrazu človek mal komu zavolať a zdôveriť sa s problémami. Zrazu niekto počúval a nevybavil nás za 5 minút rýchlym pohľadom do PC a na ultrazvuk. Zrazu som nebola pacientka, ale krásna, zdravá tehotná žena. Z praktického hľadiska to znamená, že som vlastne mala precíznejšiu a detailnejšiu zdravotnú starostlivosť, ako keby som sa rozhodla rodiť štandardne. Napriek tomu, že pár ľudí mohlo moje rozhodnutie pokladať za „nezodpovedné“ či „riskantné“, opak je pravdou. Pred pôrodom som sa rozhodla zbehnúť ešte do pôrodnice, skontrolovať jazvu a na monitor, aj pre prípad, že by sme sa museli z nejakého dôvodu predsa presunúť. Našla som cez moju úžasnú kamarátku Sašku Kešeľovú pôrodníčku, ktorá bola ochotná akceptovať moje „náročné“ požiadavky, aj čo sa týka polohy pri samotnom pôrode a absolútneho nezasahovania do procesu, kým na to nebude skutočný dôvod. Nemala som ale v priamom pláne ich testovať, ale samotné vedomie zadných vrátok mi dodalo ešte viac odhodlania a dôvery v samú seba. S blížiacim sa termínom som cítila vzrastajúcu potrebu zahĺbiť sa do seba a spracovať všetky strachy a neustále vynárajúce sa flashbacky. Prenasledovali ma celým tehotenstvom. Mávala som sny, ako znovu a znovu kričím, nech ho zo mňa vyberú. Alebo krásny strašiak môjho gynekológa, ktorý mi nezabudol pripomenúť riziko ruptúry maternice. Vedel ma desiť aj v mojich snoch. (mimochodom, štatistiky uvádzajú omnoho nižšiu pravdepodobnosť ruptúry ako komplikácie spojené s opakovanou sekciou. Pri fyziologickej polohe rodičky percento pravdepodobnosti ruptúry je samozrejme ešte nižšie!) Vedela som, že najpodstatnejšia je psychika, že rodiť za mňa nebude ani pôrodník, ani asistentka, ani najlepšia podpora na svete. Vedel to môj neokortex. Ale potrebovala som to akosi vstrebať do každej jednej bunky. Ten strach mi vštepili prihlboko. Chcela a veľmi som túžila nájsť tú vnútornú rovnováhu, pokoj a hlbokú dôveru v život, ktorá by mi pomohla radostne sa preniesť zvyškom tehotenstva a samotným pôrodom. Nie len vedieť to pojmovo, ale prijať to, skutočne to pochopiť hlboko v sebe. Precítiť každým kúskom, že moje ženské telo to dokáže, že celý vesmír to tak zariadil, že žijeme, dýchame na tejto Zemi, tak samozrejme aj rodiť dokážeme. Prvý zážitok bol tak zásadný, že som si nedokázala predstaviť, ako to dokážem. Nahratý program bolo treba prepísať. Na tejto mojej ceste veľkým prínosom, teda skôr zásadným by som povedala, boli cvičenia pod vedením skúsenej duly Janky Ivaneckej. V kruhu tehotných žienok sme si každá mohli pofúkať svoje starosti aj podeliť sa o svoje radosti. Každý týždeň som čerpala potrebnú harmóniu a silu. Odhodlanie a presvedčenie o vlastných schopnostiach pomaličky rástlo. Učila som sa počúvať svoje telo, precítiť ho, vnímať svoje dieťa aj seba. Ten neoddeliteľný celok na celý život. Naučila som sa tam veľa. Aj technicky – dýchať, uľaviť si od veľkého bruška, nájsť si rôzne polohy, precítiť a uvoľniť napätie, natiahnuť poskracované, posilniť zoslabnuté… No neoceniteľná bola pre mňa predovšetkým harmónia, pokoj a energia, ktorú som si odtiaľ každý týždeň odnášala. Veľa som na sebe pracovala. Snažila som sa pochopiť prínos prvého zážitku. Spracovať ho, prijať ho, aby to už tak nebolelo, nestrašilo. Snažila som sa na sebe pracovať po všetkých stránkach. Pomohol mi na mojej ceste aj nezaplatiteľný Janko Čumrík s tradičnou čínskou medicínou, šiatsu masážami a Simonka Štrebovská, u ktorej som absolvovala kraniosakrálnu terapiu. Ani moje psychologické vzdelanie mi na toto skutočne nestačilo. A tak aj vďaka vám všetkým, čím bol termín bližšie, tým viac som cítila obrovskú radosť a vďaku, že môžem zažiť niečo také úžasné a zásadné, ako je pôrod. Stále viac som si uvedomovala jeho výnimočnosť a dokonalosť. Dokonalosť ženského tela, že dokáže vynosiť a priviesť nový život a dokonalosť dieťaťa, že dokáže prejsť zložitými pôrodnými cestami. (stále ma fascinuje, ako sa toto mohlo stať v pôrodnici všedným a degradovaným na patológiu…) Posledné dva mesiace som chodila s pocitom nadrogovaného hipisáka, s úsmevom od ucha k uchu a nekonečnou radosťou. Poslíčkovia pri dojčení staršieho synka ma len uisťovali, že naozaj to dokážeme.

Druhý pôrod

Pôrod sa mi aj tento krát rozbiehal zase pomaly. Manžela som v pondelok ráno (3 dni pred narodením) poprosila, nech ostane doma. Celú noc som mala nepravidelné kontrakcie, čo nedali zaspať. Do obedu zase utíchli. V utorok to isté, no a v stredu som sa podvečer vybrala na dlhšiu prechádzku do lesa už s vedomím, že teraz sa to už skutočne rozbieha. Aké bolo povznášajúce predýchavať kontrakcie medzi pučiacimi a kvitnúcimi stromami. Nahlas som sa smiala nad tým rozdielom, ktorý pre mňa v spomienkach predstavovali pochmúrne nemocničné chodby. Pomedzi kontrakcie som si pospevovala, tešila som sa, že som žena a idem rodiť, že to môžem zažiť, vnímala som silu matky Zeme a sledovala som jej silu zrodenia sa, ktorú so sebou prinášala všadeprítomná jar. Všade bolo cítiť jej silu. Pučiace stromy, bzučiaci les. Viac povzbudenia som už asi ani nemohla dostať. Popri tom som prosila Anjelov a všetky bytosti, aby nás postrážili, aby všetko prebehlo hladko a krásne. Nie som veriaca, ani pokrstená, ani nesvätím pohanských Bohov. Ale od istého času cítim a verím, že niekto nad nami bdie. S tým vedomím sa mi naozaj krásne kráčalo v ústrety rodeniu 🙂 Keď som prišla okolo 8 večer po dvoch hodinách domov, asistentke som už cez telefón zvestovala, že dnes to nie je planý poplach. Podrobne sa povypytovala na všetko potrebné a dohodli sme sa, že jej zavolám o dve hodiny, ako sa to vyvíja. Bolo to celé nepredstaviteľne vzrušujúce. Také príjemné chvenie a nadšenie z toho, že to za chvíľu už bude, že dieťatko príde po dlhých mesiacoch čakania na svet. Že JA ho môžem porodiť… Moja mamka zobrala prvorodeného na „výlet“ a prvé nocovanie mimo domu. Synček radostne bez protestov odišiel za dobrodružstvom 🙂 Dobrá kamoška od naproti priniesla fit loptu, otvorili sme fľašu kvalitného červeného vína od iného kamoša, čo sa odsťahoval na Hvar do Chorvátska a kecali sme a smiali sme sa pomedzi moje kontrakcie asi do 2 rána J. Normálna oslavná žúrka – luxusne pri bazéne :). Bazén sme nafúkali pri planom poplachu v pondelok, tak teraz sa už len napúšťal. Medzičasom som bola párkrát na wc, telo sa krásne vyčistilo aj bez „pomoci“ lekárov. Okolo 3 už som sa presunula do bazéna. Kontrakcie naberali na sile. Rozprávať sa mi už nechcelo. Keď som si sadla do tej teplej vody, dostala som asi desaťminútový záchvat smiechu. Bolo mi úúúúúžasne 🙂 Všetko mi prišlo dokonalé, prirodzené a vo svojej podstate jednoduché. Pri každej kontrakcii som si uvedomovala, ako sa moje telo otvára, ako mäknem, ako dieťatko púšťam von. Po nejakom čase (už som ho nevnímala) som sa presunula na wc. Nečudujem sa, že mnoho žien porodí práve tu. Je to geniálne miesto aj poloha :). Ak by som musela do pôrodnice, určite by som sa snažila ostať práve tu. Strávila som tu nejaký čas. Z umývadielka som pila vodu, manžel mi priniesol banán, sušené jablká a potom zase do bazéna. Presuny už boli pre mňa veľmi náročné. Bez mužovej pomoci by som už len ťažko liezla späť do vody. Kontrakcie som predýchavala dosť hlasno. Ako také hlasné milovanie. Len som začula, že manžel pomedzi to všetko asi dvakrát volal našej asistentke a všetko jej referoval. Keď prišla, už sa pomaličky brieždilo. Bolo to dokonale načasované. Skôr by ma to možno vyrušovalo. Akoby vedela, že potrebujem veľkú dávku intimity a súkromia, aby som sa uvoľnila a mohla si to prežiť podľa seba. Bez zásahov, riadenia, vyšetrení… Veľmi opatrne ma uložila, vyšetrila a zase uložila na bok, aby som si oddýchla pred cieľovou rovinkou. Bolo to na 7-8 prstov. Jediné vyšetrenie, oproti tým nohým, bolestivým v nemocnici… Pomedzi intenzívne kontrakcie som si ešte aj pospala 🙂 Po nejakom čase ma naša PA prebrala zo snov a povzbudila, že teda už je čas „zabrať“. Popravde, bola som po tých dňoch bez spánku aj dosť unavená. Želala som si, nech to už skončí. S odstupom času si uvedomujem, že som po príchode asistentky prestala s kontrakciami spolupracovať. Akoby som časť svojich kompetencií presunula na ňu. Možno to malo za následok, že som ich vtedy začala vnímať ako veľmi rušivé až bolestivé. PA mi vtedy pomohla vstať, „zavesila“ ma na manžela, nech sa trošku gravitácia pridá k práci a v tom momente som mala pocit, že mi strašne treba cikať. Tak som išla zas na wc-ko. Tam sa ozvalo hlasné „PUK“ a doslova zo mňa vystrelila plodová voda. Praskli obaly, ktoré až doteraz dieťatko v pôrodných cestách chránili. Po naozaj malej chvíľočke prišiel obrovský tlak „na stolicu“. Po dvoch takýchto kontrakciách už ma PA aj s manželom ťahali z wc-ka so smiechom, že im tu porodím na záchode J Asi do 10 minút už sa drala hlavička.

Narodenie

Ten pocit, keď som si ju nahmatala a pocítila v dlani, je nezabudnuteľný. Stále sa mi vynorí, keď ho pohladím. Veľmi ma to potešilo a povzbudilo. Pri ďalšej kontrakcii som už tlačila ako divá, aby už bol vonku. Táto posledná fáza bola úžasná. Dokonca až príjemná! A on sa tlačil tiež. Keď vyšla hlavička, hneď predral von aj celú rúčku, a prichádzal ako superman 🙂 Ešte ani poriadne nevykukol a už otvoril oči a takto trčiac na pol ceste medzi týmto a tamtým svetom kričal na privítanie. Pri ďalšej kontrakcii vyšlo telíčko a ja som si ho voňavého, kričiaceho mohla v slzách dojatia konečne objímať, držať a nepustiť. Aj teraz, tak ako po prvýkrát, som plakala. Ohromným šťastím. A pomedzi to som ďakovala pôrodnej asistentke. DOKÁZALA SOM TO! JA SOM TO DOKÁZALA! MY SME TO DOKÁZALI!!! Zaplavovali ma neskutočné pocity. Ohromná sila radosti a neopísateľného šťastia z toho voňavého pokladu v mojom náručí. Mojom. A nikto mi ho nebral! Boli sme tu všetci. Spolu. V slzách radosti a dojatia… A ostatné veci? … Po dvoch hodinách som sa osprchovala, pôrodná asistentka ma starostlivo postrážila, keby sa mi hlávka od radosti motala, no cítila som sa výborne. Žiadna únava a bolesti. Teda sliznicu mi superman potrhal, keď sa svojou rúčkou dral napred na svet. Tak to trošku štípalo. Ale po týždni to už bolo zabudnuté. Pozorne ma skontrolovala, prezrela, prezrela dieťatko. Keďže sme si želali ho aj odmerať a odvážiť, tak sme si aj štatistiku urobili. Žiadne studené váhy pôrodnice, ale taká rozkošná závesná taška 🙂 Po povestných dvoch hodinách prišla aj babka s našim starším. Tak už sme naozaj boli všetci 🙂 … Pôrodná asistentka sa starala o všetko. Od príchodu mi pripomínala, že mám piť, jesť, masírovala ma, držala, keď bolo treba, podkladala plachty, podložky, utierala, obliekala, vyzliekala, prikrývala, odkrývala, povzbudzovala, alebo len ticho čakala… Presne, ako bolo treba. A bdelo sledovala všetko ostatné. Jazvu, ozvy, … Sledovala a spoznávala nás celé tehotenstvo. Vedela, čo očakávam, a čo asi budem potrebovať. Vedela, že ak príde kríza, budem potrebovať podporiť, povzbudiť. No najdôležitejšie bolo, aby som ja sama zistila, že rodím ja. Nie pôrodník alebo asistentka. Ako to zvyknú hovorievať – koľko žien už „odrodili“. Len a len ja môžem porodiť svoje dieťa a len ja to dokážem. Ako mi hovorievala, je to skutočná fyzická práca. A bola aj náročná. No miliónkrát vyvážená pokladom, ktorý sa slovami nedá opísať. Nie len v podobe dieťaťa na konci, ale osobným rastom a prežitkom, ktorý žiadna sekcia či epidurál nesprostredkuje. Pre mňa bol tento zážitok veľmi, veľmi prínosný, ozdravujúci staré jazvy na bruchu, ale hlavne na srdci a prinášajúci svetlo a nádej do našich životov. Som nesmierne vďačná všetkým ľuďom a anjelom strážnym, ktorí pri nás stáli a verili nám. A čo by som ešte dodala na záver? Pre niekoho mohol byť náš zámer rodiť doma najväčším hazardom a nezodpovednosťou. Obzvlášť po našej prvej sekcii. Moje rozhodnutie však vyplynulo z podrobného preštudovania mnohých zdrojov. Čísla moje racio nepustili a cítenie zas dôvera a intuícia v život a zdravé procesy v mojom ženskom tele. Obrovský prínos mala pre mňa bdelá starostlivosť a dohľad PA. Bez nej by som to nezrealizovala. Odborný, rešpektujúci dohľad, profesionálny prístup a starostlivosť. Som rozhorčená a smutná zo situácie, v akej musí pracovať. Miesto podpory a hlbokej úcty prekračuje polená, ktoré sa jej hádžu pod nohy… Želám si, aby všetky ženy mohli dostať takúto krásnu príležitosť zažiť nádherný príchod svojich detí, aby mohli osobne rásť a nadobudnúť tú hlbokú dôveru v seba. Pretože dnes už viem, že tak, ako som to prežila ja, tak to nie je nič výnimočné. Tak je to úplne normálne. A ešte – veľká vďaka patrí Janke Ivaneckej. Dule, ktorá svojou prácou vnáša poznanie a svetlo do mnohých životov, zachránila nespočetne veľa pôrodov, pomohla mi pri mojom raste, podporila, keď bolo treba, ukázala cestu, keď som sa strácala a každý pondelok cvičí s tehuľkami, aby cítili a vnímali svoje telo a dieťatko v ňom 🙂 Janka, ĎAKUJEM! <3

The post HBAC v našich podmienkach, alebo ako som sa druhýkrát narodila s mojím druhorodeným appeared first on Ženské kruhy.

Vaginálny pôrod po cisárskom reze

jan@webgate.digital — Mon, 21 Oct 2013 09:26:57 +0000

Chcieť po cisárskom reze rodiť vaginálne si v dnešných pôrodníckych podmienkach vyžaduje isté odhodlanie, sebavedomie a vieru, že je to možné. Rôzne ženy môžu čerpať toto odhodlanie a sebavedomie z rôznych zdrojov – z viery v Boha, z viery v ženské telo, ktoré je evolučne optimálne pripravené na tehotenstvo a pôrod, alebo z viery v správnosť a dostatočnosť vedeckých faktov. Ja zrejme patrím do tej tretej skupiny, preto som sa snažila pozrieť sa na problematiku vaginálnych pôrodov po cisárskom reze optikou dostupných vedeckých údajov. (Výskumy, na ktoré sa odvolávam pochádzajú najmä z anglicky hovoriacich krajín.)

Rastúca tendencia počtu cisárskych rezov

Len máloktorá z dnešných matiek sa narodila pomocou cisárskeho rezu, trendy v pôrodníctve sa však za posledné desaťročia zmenili tak výrazne, že dnes sa na Slovensku ukončí operačne viac ako štvrtina všetkých pôrodov. ^[1] Nezanedbateľnémnožstvo žien, ktoré podstúpili sekciu by radšej volilo vaginálny pôrod a o taký majú záujem aj pri ďalšom tehotenstve. No aké sú možnosti, riziká a šance pre ženy, ktoré chcú rodiť vaginálne po predchádzajúcej operácii? (ďalej VBAC ako Vaginal Birth After Caesarean) Porodiť pomocou sekcie nemusí nevyhnutne znamenať, že každý ďalší pôrod prebehne iba operačne. Podľa Americkej spoločnosti pôrodníkov a gynekológov (ACOG) ^[2] je až 90% žien po cisárskom reze vhodnými kandidátkami na VBAC. Je len veľmi málo dôvodov, ktoré znemožňujú žene pokúsiť sa o vaginálny pôrod (napr. vysoký vertikálne vedený rez, predchádzajúca ruptúra maternice, vcestná placenta, 3 a viac predchádzajúcich sekcií). Pri osobnom zvažovaní vaginálneho pôrodu po sekcii je dobré sa pozrieť aj na dostupné vedecké zdroje k téme VBAC, porovnať mieru a povahu komplikácií spojených s pokusom o vaginálny pôrod oproti komplikáciám vyskytujúcim sa pri opakovanej sekcii.

Riziká opakovaného cisárskeho rezu verzus riziká VBAC

Riziká opakovanej sekcie

Oproti úspešnému vaginálnemu pôrodu prináša pôrod opakovanou sekciou viac možných rizík pre matku. Medzi bezprostredné riziká patrí napr. vyššie riziko krvácania, hysterektómie (chirurgické odstránenie maternice), možné pooperačné komplikácie ako zápal, infekcia, ^[3] horúčka alebo zranenie iných orgánov v brušnej oblasti, ale tiež dlhšia rekonvalescencia, väčšia únava a fyzická bolesť. ^[4] Sekcia má pre matku aj dlhodobé negatíva – môže výrazne komplikovať nasledujúce tehotenstvá (vyššie riziko výskytu vcestnej placenty (placenta previa), placenty vrastenej do maternice (placenta accreta) alebo predčasné odlúčenie placenty. ^[5] Z pohľadu plodu/dieťaťa, plánovaný cisársky rez je riskantnejší s ohľadom na možné respiračné problémy dieťaťa v porovnaní s vaginálnym pôrodom. V prípade, že je gestačný vek plodu nesprávne stanovený, dieťaťu hrozí predčasné narodenie a prinízka pôrodná hmotnosť, deti narodené sekciou majú tiež nižšie APGAR skóre (skóre vyjadrujúce životaschopnosť novorodenca minútu, 5 a 10 minút po narodení na škále 1 – 10) a veľmi zriedkavo môžu byť aj zranené (porezané) počas operácie (1 – 2 deti zo 100). ^{[4 ]} Nezanedbateľný je aj emocionálny rozmer – po sekcii je bezprostredný priamy kontakt medzi matkou a dieťaťom často oddialený, čo môže mať negatívny dopad na budovanie ich vzťahu a začiatok resp. úspešnosť dojčenia. V neposlednom rade je dôležité spomenúť, že kým každý ďalší pôrod sekciou výrazne zvyšuje spomínané riziká pre matku i dieťa, úspešný VBAC výrazne zlepšuje podmienky pre ďalšie tehotenstvo a pôrod, čo je informácia relevantná najmä pre ženy/páry plánujúce viac detí.

Vaginálny pôrod po cisárskom reze a jeho riziká

Na druhej strane, pri VBAC je najčastejšou komplikáciou neúspešného pokusu o vaginálny pôrod jeho ukončenie akútnym cisárskym rezom, ktorý má v porovnaní s plánovanou sekciou štatisticky častejšiu mieru vyššie spomenutých rizík. ^[7] Priemerná úspešnosť VBAC je pritom viac ako 70%, teda riziko, že pokus o vaginálny pôrod bude akútnou operáciou je zhruba 30%. ^[6] Druhým rizikom, často spomínaným napriek svojej štatistickej zriedkavosti, je ruptúra maternice. Riziko ruptúry maternice hrozí asi 4 – 5 (z 1000) ženám pokúšajúcim sa o VBAC, v prípade plánovanej sekcie je toto riziko o polovicu menšie (približne 2 – 3 ženy z 1000). ^[^6,8] K ruptúre maternice môže dôjsť najmä počas pôrodu, niekedy aj ku koncu tehotenstva, ide o narušenie steny maternice, jej miernejším prejavom je povolenie jazvy (týka sa menej vrstiev maternicového tkaniva, je spojené s menším krvácaním a menším rizikom).^{[9 ]}

Fyzické prejavy tejto veľmi zriedkavej komplikácie sa môžu prejavovať nasledovne (nie vždy sa však vyskytujú všetky):

výrazná bolesť alebo precitlivenosť v mieste jazvy (pocity pálenia, ťahania, trhania)
bolesť v hrudnej časti – ako dôsledok krvácania do brušnej oblasti
šok ako následok vnútorného krvácania (klesajúci krvný tlak, vysoký tep, studená/bledá pokožka, pocity úzkosti)
nepravidelnosti v srdcovej činnosti plodu – tzv. tieseň plodu
ukončenie kontrakcií. ^[9]

Pri niektorom z týchto prejavov je dôležité rýchlo zhodnotiť rizikovosť situácie a v prípade potreby vykonať akútny cisársky rez. Keďže riziko ruptúry maternice je štatisticky menej časté ako riziká vyplývajúce z opakovaného cisárskeho rezu, VBAC je odporúčané väčšine žien po jednej alebo dvoch predchádzajúcich sekciách. ^[2,18]

Aké faktory môžu ovplyvňovať úspešnosť VBAC

Existujú viaceré faktory, ktoré majú preukázateľný vplyv na úspešnosť vaginálneho pôrodu po cisárskom reze, resp. na mieru rizika ruptúry maternice.

1. Typ jazvy a spôsob zašitia

Podľa miesta, v ktorom bol vedený cisársky rez, sú najvhodnejšími kandidátkami na VBAC ženy s tzv. „bikiny rezom“ (nízko vedeným, horizontálnym rezom, tento rez sa s ohľadom na najnižšie riziko pri ďalšom tehotenstve robí aj u nás na Slovensku najčastejšie), pri iných typoch rezov riziko ruptúry rastie (najmenej vhodnésú dlhé vertikálne rezy alebo rez v tvare obráteného písmena „T“.)^{[2 ]} Existuje tiež niekoľko výskumov venujúcich sa porovnaniu rizika ruptúry maternice v závislosti na tom, či bola maternica pri sekcii zašitá v jednej alebo dvoch vrstvách. Kým zašitie v jednej vrstve má svoje pozitíva v tom, že sa skracuje dĺžku operačného zákroku, žena stratí menej krvi a cíti pri liečení aj menej bolesti [10], s ohľadom na ďalšie tehotenstvo sa javí lepšie zašitie v dvoch vrstvách, pri ktorom je menšie riziko ruptúry maternice (zašitie v jednej vrstve sa javí ako 2,5 krát rizikovejšie). ^[11] Svoj vplyv môže mať aj hrúbka jazvového tkaniva/steny maternice, z dostupných dát sa riziko ruptúry maternice javí ako veľmi nízke pri hrúbke jazvy 3,5 mm a viac (meranej ultrazvukom v 37. týždni tehotenstva).^{[12 ]} Avšak odporúčať automaticky sekciu ženám, ktorých hrúbka jazvového tkaniva je užšia, môže byť problematické, keďže chýba vedecké stanovenie bezpečnej hrúbky maternicovej steny, ktoré by vyšlo z porovnania žien so zjazvenou maternicou (ženy, ktoré podstúpili sekciu alebo inú operáciu maternice) so ženami s nezjazvenou maternicou (prvorodičky alebo viacnásobné rodičky, ktoré rodili iba vaginálne). Z jedného dostupného výskumu (na malej vzorke) porovnávajúcemu tieto skupiny vyplýva, že až 83% žien (44 žien) s predchádzajúcim cisárskym rezom malo hrúbku maternicovej steny na nerozoznanie od kontrolnej skupiny žien bez zjazvenej maternice. ^[13]

2. Interval medzi pôrodmi

Časový interval medzi očakávaným termínom tehotenstva a predchádzajúcim pôrodom prostredníctvom sekcie môže mať vplyv na úspešnosť plánovaného VBAC (a aj riziko ruptúry maternice). Podľa jedného výskumu ^[14] ženy s intervalom medzi pôrodmi kratším ako 18 mesiacov mali nižšiu mieru úspešnosti VBAC (79% oproti 85,5% u žien s rozdielom nad 19 mesiacov), ak ich pôrod bol indukovaný, v prípade spontánneho začiatku pôrodu, ale štatisticky významný rozdiel medzi oboma skupinami nebol. Na druhej strane, kratší interval medzi pôrodmi môže negatívne ovplyvňovať riziko ruptúry maternice, podľa iného výskumu bolo toto riziko u žien s intervalom kratším ako 18 mesiacov trikrát vyššie ako u žien s intervalom dlhším ako 19 mesiacov (u ktorých bolo riziko ruptúry približne 1%). ^{[15 ]}

3. Veľkosť plodu (makrosómia)

Za makrosomatické sa považujú plody, u ktorých sa očakáva pôrodná hmotnosť (podľa ultrazvukového vyšetrenia) vyššia ako 4000 g. Problematické však môže byť už stanovenie očakávanej hmotnosti, správnosť odhadu častokrát závisí od skúsenosti a schopnosti lekára správne urobiť ultrazvukové vyšetrenie, ako aj od použitého vzorca. Pri plodoch s očakávanou hmotnosťou 4000 g je bežná odchýlka od skutočnej hmotnosti minimálne 300 – 400 gramov, ^[16] preto by sa nemalo pred pôrodom rozhodovať o spôsobe vedenia pôrodu iba na základe predpokladanej hmotnosti, resp. navrhovať sekciu „pre istotu“. Hoci dáta ^[17] naznačujú, že u žien s veľkým plodom (4000+ g merané po narodení), je nižšie percento úspešného VBAC (62% pri deťoch s hmotnosťou nad 4000 g v porovnaní s úspešnosťou 81% pri deťoch s hmotnosťou menej ako 3500 g, zvyšuje sa tiež riziko ruptúry maternice (2,6% oproti 0,9 %) a poranenia hrádze 3. a 4. stupňa (12% oproti 5%) – makrosómia plodu sama osebe nie je dostatočný dôvod na uprednostnenie plánovaného cisárskeho rezu pred VBAC (aj kvôli vysokej úspešnosti VBAC pokusov – viac ako 60%), je však potrebné pristupovať v takýchto prípadoch zvlášť opatrne. ^{[2 ]}

4. Spôsob vedenia pôrodu – miera intervencií a medikácie

Neexistuje dostatok výskumov, ktoré by jednoznačne hodnotili vplyv vyvolávania a urýchľovania pôrodu prostredníctvom prostaglandínov (farmakologiká urýchľujúce dozrievanie krčka maternice) a syntetického oxytocínu. Podľa dostupných dát sa však odhaduje, že indukovanie a urýchľovanie pôrodu môže zvýšiť riziko ruptúry maternice pri VBAC na úroveň 1, 02 % u indukovaných pôrodov (pomocou prostaglandínov) a 0,87 % pri použití syntetického oxytocínu v porovnaní s rizikom 0,36 % u spontánnych pôrodov. ^[¹⁸^] Použitie prostaglandínov a oxytocínu tiež znižuje úspečnosť VBAC (na 67 % pri prostaglandíne a 74 % pri oxytocíne v porovnaní s úspešnosťou 81 % v pripade nemedikovaného pôrodu).^[¹⁸^] Úplne rezignovať na vaginálny pôrod pri nutnosti indukovať pôrod (v odôvodnených prípadoch) nie je nutné, no malo by sa k indukcii pristupovať zvlášť opatrne. ^{[18 ]} Hoci samotné použitie epidurálnej analgézie nie je kontraindikované pri VBAC (nie sú výskumy, ktoré by dostatočne potvrdili negatívny vplyv epidurálnej analgézie na úspešnosť VBAC, prípadne schopnosť rozoznať symptómy ruptúry maternice počas pôrodu), jej použitie môže vyvolať nutnosť ďalších medicínskych zásahov do pôrodu (napr. podanie syntetického oxytocínu, ktorý má preukázateľne negatívny vplyv na úspešnosť VBAC). Z uvedeného vyplýva, že čím prirodzenejšie (s ohľadom na mieru medicínskych intervencií) prebieha VBAC, tým je väčšia šanca , že sa pôrod aj skončí vaginálne.

5. Gestačný vek

Vyšší gestačný vek (viac ako 41 týždňov) môže mať negatívny vplyv na VBAC. Riziko ruptúry maternice je vyššie u žien ktoré porodili po 41 . týždni oproti ženám, ktoré porodili v priebehu 37 . až 40. týždňa a 6 dní (2,7 % vs 1 % ), rovnako šanca ukončiť pôrod vaginálne bola nižšia pri pôrodoch vo vyššom gestačnom veku (62,6 % oproti 76 ,9 %).^[19]

6. Dvojčatá

Viaceré výskumy potvrdzujú , že ženy, ktoré čakajú dvojčatá po predchádzajúcej sekcii, sa zriedkavejšie rozhodujú pre VBAC ako ženy, ktoré čakajú len jedno dieťa, avšak keď sa preň rozhodnú, nie je medzi nimi a ženami tehotnými s jedným dieťaťom štatisticky významný rozdiel v miere úspešnosti dokonania VBAC, takmer rovnaké je tiež riziko ruptúry maternice či iných komplikácií pre matku. ^{[20 ; 21]}

7. Dva a viac predchádzajúcich cisárskych rezov

Aká je šanca rodiť vaginálne, ak žena prekonala dve a viac sekcií? Čo sa týka dvoch predchádzajúcich cisárskych rezov (ak neexistuje iná kontraindikácia pre vaginálny pôrod), VBAC odporúčajú medicínske štandardy napr. v USA alebo UK. ^{[ 2 ;18]}Pri troch a viac predchádzajúcich sekciách neexistuje dostatok relevantných výskumov, preto takého prípady nie sú štandardne odporúčané. Podľa výskumu realizovaného na vzorke žien s viac ako jednou predchádzajúcou sekciou boli rozdiely v závislosti na počte predchádzajúcich sekcií už v tom, ako často sa tieto ženy pokúšali o VBAC. Spomedzi žien po jednej sekcii sa až 80 % rozhodlo pre VBAC, pri ženách s dvoma predchádzajúcimi sekciami to bolo už len 54 % a pri ženách s troma a viac sekciami len 30% pokusov o VBAC. Rovnako tiež klesala samotná úspešnosť VBAC a naopak, rástlo riziko ruptúry maternice v závislosti od počtu predchádzajúcich sekcií. ^[22] Pri pokusoch žien s viac ako štyrmi predchádzajúcimi sekciami je dát veľmi málo (ide najmä o prípadové štúdie jednotlivých žien), takže je veľmi ťažko štatisticky určiť mieru rizika, resp. úspechu pri pokusoch o vaginálny pôrod.

8. Prístup zdravotníckych zariadení k VBAC

Veľmi dôležitá podmienka úspešnosti VBAC je v prístupe a podpore zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti – skúmaniu vplyvu tohto faktoru sa však výskumy systematicky nevenujú, a keďže neexistujú dostatočné dáta k pôrodom VBAC vedeným mimo zdravotníckeho systém u (napr. doma), nedá sa jasne vyčísliť vplyv tohto faktoru. Jeden výskum ^[23] (na malej vzorke 155 žien) sa venoval tomu, či sú ženy rozhodujúce sa pre spôsob pôrodu svojho dieťaťa dostatočne informované o výhodách, resp. rizikách spojených s VBAC, resp. s opakovanou sekciou. Jeho výsledky neboli príliš uspokojivé: až 54 % žien podstupujúcich VBAC a 73 % žien podstupujúcich opakovanú sekciu nevedeli aké je perecento úspešnosti VBAC. Rovnako len 49 % žien podstupujúcich VBAC a 26 % podstupujúcich opakovanú sekciu vedelo o reálnej miere rizika ruptúry maternice. Až 46 % žien s opakovanou sekciou nevedelo, že riziko komplikácií sa zvyšuje s každým ďalším cisárskym rezom. Ukázalo sa tiež, že väčšina žien sa rozhoduje aj podľa toho, či je poskytovateľ zdravotnej pomoci naklonený viac vaginálnemu alebo operatívnemu vedeniu pôrodu (ak boli ženy presvedčené , že poskytovateľ je naklonený opakovanej sekcii – rozhodli sa pre ňu v 86 % prípadov, naopak, ak si ženy mysleli, že poskytovateľ preferuje VBAC – rozhodli sa preň v 78 % prípadov). Výsledky tohto výskumu naznačujú nedostatočné podávanie informácií a tiež vcelku výrazný priestor pre „manipuláciu“ žien do preferovaného riešenia/prístupu.

Ako zvýšiť svoje šance na úspešný vaginálny pôrod po cisárskom reze?

Z vyššie menovaných faktorov ovplyvňujúcich úspech VBAC môžete najviac ovplyvniť práve ten posledný – vlastným výberom zdravotníckeho zariadenia a/aj pôrodníka. Pôrodnice na Slovensku zatiaľ štandardne nevykazujú štatistiky ohľadom úspešnosti VBAC (v budúcnosti by to mal byť jeden z hodnotených indikátorov kvality projektu „Sprievodca pôrodnicami“), ale už dnes je možné vidieť rozdiely v ich prístupe napríklad cez mieru cisárskych rezov z celkového počtu pôrodov. ^[24] Ak ste naozaj rozhodnutá pre vaginálny pôrod, nenechajte sa ani zbytočne zastrašiť lekármi a ich „život ohrozujúcimi komplikáciami“ – zo spomenutých výskumov vidno, aké je štatistické riziko ruptúry maternice a čo toto riziko môže zvyšovať resp. znižovať – ak má Váš lekár iný názor, vždy sa ho môžete spýtať na zdroj jeho informácii a overiť si ho. Dôležité je tiež spýtať sa svojho pôrodníka (prípadne vedúceho lekára v danom zariadení) na ich predstavu vedenia vaginálneho pôrodu po cisárskom reze. Mnohí lekári VBAC ochotne pripúšťajú, môžu však chcieť jeho rizikovosť podmieňovať “ukážkovo bezproblémovým priebehom pôrodu, čo najskorším príchodom do nemocnice, časovým intervalom, v rámci ktorého ma prebehnúť 1. alebo 2. doba pôrodná alebo kontinuálnym monitoringom plodu“. Uplatňovanie týchto podmienok sa však môže dostať do rozporu s normálnym, fyziologickým priebehom pôrodu a nechtiac pôsobiť kontraproduktívne a viesť až k zlyhaniu VBAC. Čím prirodzenejšie bude prebiehať Váš pôrod, tým je väčšia šanca, že naozaj skončí vaginálne – buďte aktívna, zistite si čo najviac o fyziologickom pôrode, o prirodzených úľavových technikách (napr. voľný pohyb, masáže, aromaterapia, používanie fit lopty, sprchy a i.), nedajte sa zbytočne prehovoriť na „štandardné procedúry“ lekársky manažovaných pôrodov (napr. medicínsky neopodstatnené indukovanie alebo urýchľovanie pôrodu, podávanie liekov na tlmenie bolesti a pod.). Zaslúženou odmenou môže byť väčšia Vaša fyzická aj psychická pohoda aj Vášho dieťaťa a hlavne možnosť vzájomného spoznávania sa od prvej chvíle ako príde na svet.

Web-stránky venované problematike VBAC:

http://www.vbac.com/ http://vbacfacts.com/quick-facts/ http://guideline.gov/syntheses/synthesis.aspx?id=25231 http://www.storknet.com/cubbies/vbac/4studies.htm http://guideline.gov/syntheses/synthesis.aspx?id=25231 http://www.plus-size-pregnancy.org/CSANDVBAC/vbac_after_2_cs.htm http://www.babycenter.com/0_vaginal-birth-after-cesarean-vbac_1420895.bc

Referencie:

KORBEĽ M [et al]: Analýza perinatálnych výsledkovSR za rok 2010. Gynekológia pre prax 2/2011, s.95-102.
AMERICAN COLLEGE OF OBSTETRICIANS AND GYNECOLOGISTS. (2010). ACOG Practice Bulletin No. 115: Vaginal Birth After Previous Cesarean Delivery. Washington DC.[cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://guideline.gov/syntheses/synthesis.aspx?id=25231.
SHILIANG LIU [et al.]:Maternal mortality and severe morbidity associated with low-risk planned cesarean delivery versus planned vaginal delivery at term, CMAJ February 13, 2007 vol. 176 no. [cit. 2013.01.05], dostupné na internete: http://www.cmaj.ca/content/176/4/455.abstract, DOI: 10.1503/cmaj.060870
http://www.americanpregnancy.org/labornbirth/cesareanrisks.html [cit.2013.01.05]
SILVER ROBERT M. MD; LANDON MARK B. MD; ROUSE DWIGHT J. MD [et al].:„Maternal Morbidity Associated With Multiple Repeat Cesarean Deliveries“, Obstetrics & Gynecology: Volume 107, Issue 6, pp 1226-1232, June 2006, [cit.2013.01.05] Dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/16738145
MOZERKEWICH, EL AND HUTTON EK: Elective repeat cesarean delivery versus trial of labor: A meta-analysis of the literature from 1989 to 1999, Am J Obstet Gynecol Vol. 183, 1187-1197, Nov. 2000 [cit.2012.12.26], dostupné na internete: http://www.ajog.org/article/S0002-9378%2800%2982926-9/abstract
ROSSI AC, D ´ADDARIO V: Maternal morbidity following a trial of labor after cesarean section vs elective repeat cesarean delivery: a systematic review with metaanalysis, Am J Obstet Gynecol. 2008 Sep;199(3):224-31. [cit.2013.01.05], dostupné na internete: http://www.ajog.org/article/S0002-9378%2808%2900421-3/abstract, DOI: 10.1016/j.ajog.2008.04.025
GREGORY KD, KORST LM, CANE P, PLATT LD, KAHN K: Vaginal Birth After Cesarean and Uterine Rupture Rates in California, Obstet & Gynecol: Vol.94, 985-989, Dec. 1999[cit.2012.12.26], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/10576187
http://en.wikipedia.org/wiki/Uterine_rupture [cit. 2013.01.01].
DODD JM, ANDERSON ER, GATES S: Surgical techniques for uterine incision and uterine closure at the time of caesarean section. Cochrane Database Syst Rev. 2008 Jul 16;(3):CD004732. PMID: 18646108 [PubMed – indexed for MEDLINE] [cit.2013.01.06], dostupné na internete: http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1002/14651858.CD004732.pub2/otherversions, DOI: 10.1002/14651858.CD004732.pub2.
BUJOLD EMMANUEL MD [et al.]: The Role of Uterine Closure in the Risk of Uterine Rupture, Obstet & Gynecol: Volume 116 – Issue 1 – pp 43-50, July 2010, [cit.2013.01.06], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/20567166, DOI: 10.1097/AOG.0b013e3181e41be3.
ROZENBERG P. [et al]: Ultrasonographic measurement of lower uterine segment to assess risk of defects of scarred uterus.T he Lancet, Volume 347, Issue 8997, Pages 281 – 284, 3 February 1996. [cit.2013.01.09], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8569360
CHEUNG VINCENT Y.T., MBBS, FRCOG, FRCSC, RDMS [et al] : Sonographic Evaluation of the Lower Uterine Segment in Patients With Previous Cesarean Delivery, J Ultrasound Med 23:1441-1447 , 0278-4297, [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.jultrasoundmed.org/content/23/11/1441.full.pdf
HUANG WH [ et al]: Interdelivery Interval and the Success of Vaginal Birth After Cesarean Delivery , Obstetrics & Gynecology, January 2002, Volume 99, Issue 1, p 41–44. [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0029784401016520 , DOI: http://dx.doi.org/10.1016/S0029-7844(01)01652-0
HIPP [et al.]: Interdelivery Interval and Risk of Symptomatic Uterine Rupture , Obstetrics & Gynecology, February 2001, Volume 97, Issue 2, p 175-177. [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://journals.lww.com/greenjournal/Fulltext/2001/02000/Interdelivery_Interval_and_Risk_of_Symptomatic.3.aspx
NAHUM GG, STANISLAW H.: Ultrasonographic prediction of term birth weight: how accurate is it?, Am J Obstet Gynecol. 2003 Feb;188(2):566-574., [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.ajog.org/article/S0002-9378%2802%2971485-3/abstract
ASTROW N [ et al]: Effect of birth weight on adverse obstetric outcomes in vaginal birth after cesarean delivery, Obstet Gynecol. 2010 Feb;115(2 Pt 1):338-43, [cit.2013.01.08], dostupnéna internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/20093908, DOI: 10.1097/AOG.0b013e3181c915da.
ROYAL COLLEGE OF OBSTETRICIANS AND GYNECALOGISTS (RCOG). Birth after previous caesarean birth. London (UK): Royal College of Obstetricians and Gynaecologists (RCOG); 2007 Feb. 17(Green-top guideline; no. 45) [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.rcog.org.uk/files/rcog-corp/GTG4511022011.pdf
HAMMOUD A [et al]: The effect of gestational age on trial of labor after Cesarean section, J Matern Fetal Neonatal Med. 2004 Mar;15(3):202-6. [cit.2013.01.08], dostupné na stránke: http://informahealthcare.com/doi/abs/10.1080/14767050410001668329, DOI: 10.1080/14767050410001668329.
MILLER DA, MULLIN P, HOU D,RH.: Vaginal birth after cesarean section in twin gestation. Am J Obstet Gynecol. 1996;175:194–19. [ cit.2013.01.08]. dostupné na stránke: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8694051
CAHILL A. [ et al.]: Vaginal birth after cesarean (VBAC) attempt in twin pregnancies: Is it safe? Am J Obstet Gynecol. 2005:193:1050-1055. [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/16157110
MILLER DA, DIAZ FG, PAUL RH.: Vaginal birth after cesarean: a 10-year experience. Obstet Gynecol 1994 Aug;84(2):255-8, [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/8041542
BERNSTEIN SN, MATALON GRAZI S, ROSENN BM.: Trial of labor versus repeat cesarean: are patients making an informed decision? Am J Obstet Gynecol 2012;207:204.e1-6. [cit.2013.01.08], dostupné na internete: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/22939727, DOI: 0.1016/j.ajog.2012.06.057.
HNILICOVÁ S, CELUŠÁKOVÁ H, SZALAYOVÁ A, SKYBOVÁ K.: Sprievodca pôrodnicami. Manuál hodnotenia pôrodnícroku 2012, s. 48.. [cit.2013.02.06], dostupné na internete: http://hpi.sk/cdata/Documents/manual-hodnotenia-porodnic-4-2v2.pdf.

The post Vaginálny pôrod po cisárskom reze appeared first on Ženské kruhy.

VBAC – vaginálny pôrod po cisárskom reze

Ženské kruhy — Sun, 20 Oct 2013 18:48:10 +0000

Na Slovensku v posledných rokoch významne stúpa počet pôrodov formou cisárskeho rezu, už dnes tak rodí v priemere každá štvrtá žena. Mnohé zo žien po sekcii chcú v prípade ďalšieho tehotenstva rodiť vaginálne. Aké riziká alebo výzvy na ne čakajú? Pozrite si, čo k téme nazývanej v skratke VBAC (VBAC – Vaginal Birth After Cesarean, čiže vaginálny pôrod po cisárskom reze) môžete nájsť na našich stránkach:

V tomto pôrodnom príbehu si môžete prečítať o osobnej skúsenosti (a peripetiách s hľadaním tej správnej pôrodnice) mamičky s vaginálnym pôrodom po predchádzajúcom cisárskom:

„Vždy som si uvedomovala, že najdôležitejšie je zdravie dieťatka, ale čo, keď podvedome som tak strašne tužila pocítiť tu úľavu, keď dieťatko vytlačím vlastnými silami, počuť jeho plač v prvej sekunde po narodení….Na poradni som svojmu gynekológovi povedala o mojej túžbe porodiť prirodzene. Ten to akceptoval, samozrejme tam však bolo veľmi veľa ale……“ >> čítať celý príbeh

Že je možné po sekcii prirodzene porodiť dokonca dieťatko otočené „koncom panvovým“ si môžete prečítať v našom ďalšom pôrodnom príbehu:

„Pôrodná asistentka prišla hneď ako mi odtiekla voda a mňa začalo pomaly nutkať na tlačenie, ale vravela som si, že je to stále len 7cm a to je málo. Chvíľu nato zahlásila PA, že ak potrebujem, tak môžem už tlačiť. Ešte pár minút som sa to snažila ovládať, ale už to bolo nemožné. Každopádne únava a chuť na spanie odišla rýchlo. Prvá vyšla ľavá nožička a bol to neopísateľný pocit, chytiť si dieťatko, ktoré prichádzalo na svet. Na hlavičku sme čakali asi tri minúty a úžasne bolo, že v miestnosti bol celý čas kľud, pokoj a nikto sa nič nesnažil urýchliť. PA zatiaľ zohrievala malú teplými zábalmi a trpezlivo čakala.“ >> čítať celý príbeh

Štatistickému zhodnoteniu faktorov ovplyvňujúcich priebeh a úspešnosť vaginálnych pôrodov po cisárskom reze sa venuje tento článok, údaje o ktoré sa opiera boli zbierané a vyhodnocované zväčša v anglosaských krajinách:

„Porodiť pomocou sekcie nemusí nevyhnutne znamenať, že každý ďalší pôrod prebehne iba operačne. Podľa Americkej spoločnosti pôrodníkov a gynekológov (ACOG) je až 90% žien po cisárskom reze vhodnými kandidátkami na VBAC. Je len veľmi málo dôvodov, ktoré znemožňujú žene pokúsiť sa o vaginálny pôrod (napr. vysoký vertikálne vedený rez, predchádzajúca ruptúra maternice, vcestná placenta, 3 a viac predchádzajúcich sekcií). Pri osobnom zvažovaní vaginálneho pôrodu po sekcii je dobré sa pozrieť aj na dostupné vedecké zdroje k téme VBAC, porovnať mieru a povahu komplikácií spojených s pokusom o vaginálny pôrod oproti komplikáciám vyskytujúcim sa pri opakovanej sekcii.“ >> čítať celý článok

O rozdielnych konceptoch vnímania pôrodu (z pohľadu kto je ich centrom, či matka alebo dieťa) a ich vplyve na voľbu vaginálneho pôrodu po cisárskom reze, resp. opakovaného cisárskeho rezu hovorí profesorka pôrodnej asistencie z Austrálie Hannah Dahlen vo videu „Face of Birth“:

„..ženy, ktoré volia vaginálny pôrod po cisárskom reze vychádzajú z pôrodného konceptu zameraného na ženu. Ich filozofiou je: „čo je dobré a zdravé pre mňa ako matku – je dobré aj pre moje dieťa“. Kým ženy, ktoré volia opakovaný cisársky vychádzajú z pôrodného konceptu zameraného na dieťa: „mojou úlohou ako dobrej matky je obetovať sa pre svoje dieťa“….“ (voľný preklad)

The post VBAC – vaginálny pôrod po cisárskom reze appeared first on Ženské kruhy.

Prirodzený pôrod KP po sekcii

jan@webgate.digital — Mon, 20 May 2013 18:33:19 +0000

Spätne si už ani neviem spomenúť, kde sa vzal ten impulz a ja som sa rozhodla, že svoje druhé dieťa privediem na svet inak ako prvé.

Prvorodená dcérka sa narodila v 38+4tt v decembri 2009 po plánovanej sekcii. Dôvodom sekcie bola poloha dieťatka koncom panvovým, predpokladaná vyššia váha (váha po narodení bola 2980g) a moja úzka panva. Zotavenie po sekcii bolo vynikajúce, ale negatívny zážitok mám hlavne z neinformovanosti mňa ako prvorodičky.

Netušila som, že treba bojovať, aby som dostala vlastné dieťa, a tak som sa dostala k nemu až po 50tich hodinách. Celý jeden deň som bola nadšená, ako sa viem postarať o svoje dieťa, ako mi ide kojenie a nakoniec vytriezvenie, že malá potrebuje malý zákrok na odstránenie blanky pod jazykom, ináč bude kojenie nemožné. A následne problém s bolestivými prsiami a rôzne rady od rôznych sestier. Bála som sa príchodu domov, ako to celé zvládnem sama. Prvé dva mesiace boli veľmi náročné, bola som úzkostlivá, nevyspatá, neverila som si. Počas druhého tehotenstva som sa už neobávala, ako zvládnem starostlivosť o novorodenca, ale skôr tu vyvstávala otázka, ako prebehne pôrod.

Hľadať informácie o prirodzenom pôrode som začala asi 2 mesiace pred pôrodom. Nebolo to však vždy jednoduché. Aby sa to celé podarilo, cítila som, že potrebujem pri sebe osobu, ktorá by stála pri mne a hlavne mi verila. Aj keď mám úžasného partnera, jeho strach z pôrodu bol príliš veľký na to, aby ma podporoval a ak by rozhodnutie stálo na ňom, bol by za opätovnú sekciu, veď to prvýkrát išlo tak hladko. Takže moje prvé kroky viedli na stretnutie s dulami, kde som si vypočula jednotlivé príbehy a bola som veľmi prekvapená iným pohľadom na pôrody a to ma povzbudilo hľadať ďalšie informácie. Našla som si dulu, čítala som literatúru o prirodzených pôrodoch, zúčastnila sa kurzu hypnopôrodu a tiež chodila na stretnutia s dulou Petrou, kde som sa pomaly ladila na pôrod a začala ináč vnímať svoje potreby a meniace sa telo.

Problém nastal v tom, keď som si mala nájsť pôrodníka, ktorý by bol pri pôrode môjho dieťatka. Pravdupovediac neskúsila som ich veľa, pretože ma zakaždým veľmi demotivovali a ja som začala váhať, či je moje rozhodnutie správne a či naozaj zbytočne neriskujem. Zastrašovali ma úmrtím dieťatka, vypočula som si rôzne prirovnania ako hazardujem so svojím zdravím aj so zdravím ešte nenarodeného bábätka. Aj druhá dcérka bola totižto celé tehotenstvo v polohe koncom panvovým. Ja po sekcii, čiže absolútne neprípustná situácia pre prirodzený pôrod podľa našich odborníkov.

Nakoniec som skúsila ešte stretnutie s rakúskym doktorom v Hainburgu, no ten tiež nebol veľmi naklonený spontánnemu pôrodu v mojom prípade. Pán doktor mi ale dohodol ešte stretnutie s pôrodníkom priamo v nemocnici, kde som pochodila rovnako a bola som odkázaná priamo na primára. Moje nádeje sa začali rozplývať, a tak som si dohodla ešte stretnutie s pôrodníčkou v bratislavskej nemocnici a dohodla som sa s ňou na sekcii, ale až po spustení prvých kontrakcií. Bola som za to vďačná, pretože nie všetci sú ochotní čakať na impulz od pripraveného bábätka, pretože podľa slov jedného pôrodníka sa im operuje lepšie, keď sú pripravení oni a nie o tretej nad ránom, keď to príde na tehotnú maminku.

Po príchode domov a oznámení manželovi a rodine svoje definitívne rozhodnutie pre plánovanú sekciu som s tým ale vnútorne vôbec nebola stotožnená, a tak som si sadla ešte za počítač a napísala mail pôrodnej asistentke Eve v Hainburgu a opísala svoju situáciu. Išlo o osobu, ktorej meno sa stále ku mne dostávalo na rôznych stretnutiach a bola som zvedavá na jej názor. Veľmi som bola druhý deň prekvapená odpoveďou, že si myslí, že to môže byť veľmi pekný pôrod a navrhovala stretnutie, ak by som mala záujem.

O tri dni sme už spolu sedeli v nemocničnej relaxačnej miestnosti pre mamičky a diskutovali o pôrode. Bola som prekvapená jej pozitívnym prístupom a tešila som sa, že som konečne stretla osobu, s ktorou by to mohlo výjsť. Ešte ma doprevádzala u primára, podpísala som pár papierov a oficiálne som začala chodiť na kontroly do Hainburgu. Na ďalšej kontrole bolo treba stanoviť čas, do kedy sa bude čakať na spontánny príchod bábätka. Doktor navrhoval naplánovať sekciu 2 dni po vypočítanom termíne pôrodu a PA by počkala aj týždeň. Pre vlastný pocit pohody a hlavne chcela som sa vyhnúť časovému stresu, súhlasila som s pôrodnou asistentkou a podarilo sa nám presvedčiť aj doktora.

V utorok 9.4.2013, v deň vypočítaného termínu pôrodu podľa PM, som prišla do nemocnice na monitor a ultrazvuk. Všetko bolo v poriadku a po vyšetrení mi PA povedala, že krčok je mäkší oproti minulému týždňu, ale vidí to skôr na sobotu, lebo vtedy majú v rodine krstiny a jej sa o tom už sníva, ale seba tam nevidí :). Tak som šla domov nastavená na sobotu.

O jedenástej som teda opustila nemocnicu a šli sme s manželom na obed, kde ma začalo pobolievať podbruško a nie veľmi som už mala chuť na jedlo. Po obede som bola doma a naozaj veľmi unavená som ani nepočkala, kým mi doperie pračka a ľahla som si. Bruško stále tvrdlo, občas sa ozvali i kríže, takže sa veľmi spať nedalo, ale aspoň som zadriemala a oddýchla si.

Z postele som sa presunula okolo tretej do vane s horúcou vodou a potom som teda ešte to prádlo povešala a zaľahla opäť do postele. Váhala som, či sa ozvať pôrodnej asistentke. O štvrtej popoludní som jej predsa len poslala SMS, že mám bolesti od príchodu domov a že píšem, len aby vedela. Ja som fakt netušila, že to už prišlo!! Našťastie mi o pol piatej zavolala a navrhla stretnutie na šiestu, že skontroluje dieťatko. Vďaka za to, že podľa dýchania a hlasu spoznala, že sa to blíži, pretože ja by som snáď ešte aj dnes bola doma :). To som sa ešte mojkala so svojou škôlkárkou v posteli, a teda neostávalo veľa času, keď sme ju ešte chceli odviezť k babke a predtým jej dať niečo zjesť. Keď som opustila posteľ, tak som pomaly nezvládala sa obliecť, pretože kontrakcie tu boli hádam každé 3 minúty a vtedy som TO pochopila. Snažila som sa využiť tie prestávky na oblečenie, nachystanie dokladov a pár ďalších vecí. O pol šiestej sme prechádzali hranice a ja som písala PA, že v pôrodnici budeme do 10 minút a bude to asi rýchle. Našťastie sme dorazili naraz. Keď ma po príchode do nemocnice vyšetrila, zistila, že som už na 6-7cm otvorená. Bol mi ponúknutý bazén na relaxáciu, ale stále som bola taká unavená, že som mala len chuť odpočívať na posteli. PA medzitým odišla robiť potrebnú administratívu. Mne snáď do desať minút odtiekla voda – to som už ale bola na posteli na štyroch. Manžel bol celý čas pri mne a masíroval mi kríže a chrbát. Zvládol to úžasne a mne pomohlo, že tam bol, aj keď plán bol iný :).

Pôrodná asistentka prišla hneď, ako mi odtiekla voda a mňa začalo pomaly nutkať na tlačenie, ale vravela som si, že je to stále len 7cm a to je málo. Chvíľu nato zahlásila PA, že ak potrebujem, tak môžem už tlačiť. Ešte pár minút som sa to snažila ovládať, ale už to bolo nemožné. Každopádne únava a chuť na spanie odišla rýchlo. Prvá vyšla ľavá nožička a bol to neopísateľný pocit, chytiť si dieťatko, ktoré prichádzalo na svet. Na hlavičku sme čakali asi tri minúty a úžasne bolo, že v miestnosti bol celý čas kľud, pokoj a nikto sa nič nesnažil urýchliť. PA zatiaľ zohrievala malú teplými zábalmi a trpezlivo čakala. Pôvodne sme plánovali nechať dotepať pupočník, počkať na porodenie placenty a až následne strihať pupočníkovú šnúru, ale dcérka po narodení hneď nedýchala a musela ísť pod kyslík. Do 10 minút som ju už mala na svojom tele a užívala si spolu s manželom jej prítomnosť. Narodila sa 18:58 čiže asi hodinu po príchode do nemocnice. Pred polnocou sa jej podarilo bez pomoci samej prisať a zhruba po dvoch hodinách som ju spiacu obliekla do pyžamka a spinkali sme vedľa seba až do rána.

Prístup v nemocnici bol úžasný, plný rešpektu a ani na okamih som neoľutovala rozhodnutie rodiť prirodzene práve na tomto mieste. V piatok poobede nás už pustili domov. Vikinka bola plne kojená a krásne spokojné bábo.

Prvého pôrodu som sa aj napriek plánovanej sekcii dosť obávala, ťažko sa mi zaspávalo a snívali sa mi nie vždy príjemné sny. Tentokrát som sa však toho nevedela dočkať. Bola som veľmi zvedavá, ako to dopadne a v úplnej pohode. Po narodení dcérky som bola teraz plná sily, hrdá, že som to zvládla a tešilo ma, že som malej zabezpečila bezpečný príchod na svet.

Som vďačná všetkým, ktorí skrížili moju cestu za posledné mesiace a pomohli mi utvrdiť ma v tom, že to pôjde. „Naše telo je také dokonalé, že dokáže udržať a vyživovať malú ľudskú dokonalú bytosť, že pôrod je už len ako taká bodka na záver, tak prečo by toto naše telo nemalo zvládnuť“ – toto bola myšlienka, ktorú som sebe aj ostatným často opakovala a verila jej. 🙂

The post Prirodzený pôrod KP po sekcii appeared first on Ženské kruhy.

Prirodzene po sekcii

jan@webgate.digital — Wed, 21 Nov 2012 14:55:38 +0000

Pred prvým pôrodom som sa vôbec nebála. Verila som si natoľko, že ma ani nenapadlo nejako viac si zisťovať, ako to pri pôrodoch chodí, čomu sa treba vyvarovať, aké majú ktoré nemocnice praktiky.

A tak som aj dopadla. Moja viera v seba ako v ženu, rodičku úplne stroskotala. Po niekoľkých hodinách trápenia a predčasnom prepichnutí plodovej vody som skončila na operačnom stole kvôli klesajúcim ozvám a synčeka mi vybrali z bruška. Ja som ho prvý krát dojčila až po 24 hodinách. Tá dlhá separácia sa nedá opísať. Myšlienky na to, čo dieťatko prežívalo, kým bolo samé v tom cudzom svete a jediný človek, ktorého poznalo, bol ďaleko od neho, boli desivé. Dlho som spracovávala to, že som dieťatko neporodila, že ho zo mňa vytiahli, že som to nezvládla. Výčitky, že to takto nemuselo byť, keby som sa zaujímala a vedela, ako to momentálne funguje v mnohých nemocniciach, aký je trend cisárskych rezov stúpajúci, ako dokážu lekári svojimi zásahmi pokaziť priebeh pôrodu a privodiť potrebu vykonania sekcie.

Môžem úprimne povedať, že som sa s tým až do môjho druhého pôrodu celkom nevyrovnala.

Dilema

V momente, ako som zistila, že čakám druhé dieťatko, ozvala sa vo mne silná túžba tento krát porodiť prirodzene. Pri vyslovení slova sekcia ma mrazilo, mala som z toho hotovú paniku, i keď som sa navonok snažila to nedávať najavo.

V hlave mi neustále vírili myšlienky, čo musím spraviť, čomu sa musím vyhnúť. Predstavy, ako to asi bude prebiehať a hlavne strach, na koho v nemocnici natrafím, čo sa im zas nebude zdať. Veľmi ma to znepokojovalo.

Vždy som si uvedomovala, že najdôležitejšie je zdravie dieťatka, ale čo, keď podvedome som tak strašne tužila pocítiť tu úľavu, keď dieťatko vytlačím vlastnými silami, počuť jeho plač v prvej sekunde po narodení….

Na poradni som svojmu gynekológovi povedala o mojej túžbe porodiť prirodzene. Ten to akceptoval, samozrejme však bolo tam veľmi veľa ale……

Ale pôrod sa musí spustiť do termínu.

Ale dieťatko musí mať hmotnosť do určitej hranice, keďže som po sekcii a pri mojom telesnom rámci a hraničnom rozmere panvy…

Ale pôrod musí prebiehať ukážkovo, bez akejkoľvek komplikácie…. Inak pôjdete opäť okamžite na sekciu…

Toto všetko sa mi dlho rozlievalo v hlave, všetky tie ale.

Nejedla som umele vitamíny, vraj sú po nich veľké detičky. Dojčila staršieho synčeka. Jedla zdravo, aby maličké veľa nepribralo.

O to viac ma šokovalo, keď mi doktor na ultrazvuku oznámil, že moje dieťatko má hmotnosť na hornej hranici priberania….

Veľký problém pre lekárov. Porodiť dieťatko po sekcii, ktoré má odhad vyše 4 kg. Čo s tým? Čo by bolo lepšie? Vyvolať pôrod pred termínom, aby dieťatko nenabralo predpokladanú hmotnosť? Alebo to nechať tak s rizikom, že prídem na sálu, kde mi urobia ultrazvuk, zistia hmotnosť a odpracú ma automaticky na operačný stôl? Zas som nevedela, čo bude najlepšie, ako najviac minimalizujem riziko, že sa opäť dostanem pod nože…

Počas tehotenstva som chodila na psychofyzickú prípravu do Dolného Kubína s jednou úžasnou pôrodnou asistentkou, ktorá ma celý čas veľmi podporovala. V ušiach mi často znela jej veta: „Nie som ovca!“ Cítila som, že je na mne urobiť všetko preto, aby bola moja šanca na úspech čo najväčšia.

A tak som zisťovala, ktoré nemocnice v okolí Žiliny majú najnižšie % cisárskych rezov, ako sa ktoré stavajú k vaginálnym pôrodom po sekciách. Niektoré som navštívila. Najlepšie referencie som však mala na Trenčín. Tak som sa tam vybrala. Primár bol veľmi zlatý, keď som povedala, že chcem rodiť vaginálne po cisárskom, veľmi milo sa zatváril a bolo vidieť, že chápe moju požiadavku. Dokonca mi hneď povedal, že ženy po sekcii nechávajú aj 10 dní prenášať, že v tom nevidia problém. Problém zbadal, až keď zapol ultrazvuk a pomeral bábätko. „No, ale vaše dieťatko už teraz atakuje hranicu 4 kg.“ Tak som sa zatvárila, ako by to bolo pre mňa prekvapením. A dodal: „Vo vašom prípade by nebolo vhodné nechať dieťatko prerásť. Ak sa rozhodnete pre našu nemocnicu, príďte v pondelok na príjem.“

Ťažká voľba opäť. Je to to najlepšie čo môžem pre dieťatko spraviť? Rozhodla som sa, že tam pôjdem, že lepšiu nemocnicu i tak v okolí už nenájdem, že tu mám aspoň akú takú šancu, že porodím prirodzene.

Po prijatí do Trenčína nasledovalo ďalšie sono a jeho výsledkom bolo: hmotnosť plodu 4300g. Robili mi ho dvaja lekári, prvý bol veľmi zlatý, upokojoval ma, že tá hmotnosť je zrejme prestrelená, že pri väčších bábätkách sa to stáva. No nikdy nezabudnem na výrok toho druhého:

„No, vo vašom prípade by som nad ničím iným ako nad plánovanou sekciou ani nerozmýšľal. Inak ohrozujete život vášho dieťaťa aj seba.“

Ani som sa na neho nemohla pozrieť a šla som na izbu. Tam som plakala. V hlave som si opakovala, že takto to nemôže skončiť. Nevedela som si reálne predstaviť, že by som dobrovoľne súhlasila s plánovanou sekciou, keďže som vnútorne vôbec nebola presvedčená, že je to nevyhnutné. „Och dieťatko, čo spraviť, na koho sa obrátiť, aby mi ťa nevytrhli z brucha tak ako tvojho bračeka. Kto nám dá ešte šancu?“ Už aj v rodine sa všetci báli mojej tvrdej hlavy. A tie čísla vyzerali tak hrozivo a tie reči lekárov ešte horšie. „Kde vôbec nájdem človeka, ktorý verí, že to zvládnem? Pre ktorého to nebude len taký môj výmysel z dlhého času?“

A v tom ma napadlo meno gynekológa, ktorého síce osobne nepoznám, ale z rozprávania kamarátky viem, že je veľmi naklonený prirodzeným pôrodom. Tak som si zistila číslo a hneď som mu aj volala. Bol ku mne neuveriteľne ochotný napriek tomu, že ma nikdy v živote nevidel. Povedal mi, na čo mám právo a ponúkol sa, že ak sa rozhodnem z nemocnice odísť, bude sledovať mňa a dieťatko ešte 10 dni po termíne. Že v mojom prípade nebude dobré niekde sa ohlasovať popredu, lebo zrejme by sa každý zľakol a najlepšie bude prísť do nemocnice už s rozbehnutým pôrodom.

Vtedy som vedela, čo vlastne chcem a čo nechcem.

NECHCEM, aby mi vyvolávali pôrod.

NECHCEM, aby ma rezali, pokiaľ nejde o zdravie môjho dieťatka alebo mňa, pokiaľ ide len o nejaký predpoklad hmotnosti a strašidelné prognózy, že ja také veľké dieťatko jednoducho neporodím. Cítila som totiž, že som schopná porodiť aj 4 kilové dieťatko.

Na druhý deň mi pán primár oznámil, že vyvolávačku mi nedajú (čo ma potešilo, lebo som už vlastne ani nechcela), a ak sa do dvoch dní nerozbehne pôrod (do piatku), tak sa zhodli na tom, že bude najlepšie mi urobiť plánovaný cisársky rez. Že preferujú vaginálny pôrod aj po cisárskom reze ale nie za každú cenu.

Pekne som im poďakovala s tým, že by som rada išla domov. Že ak sa do piatku rozbehne, tak prídem, a ak nie, tak nech so mnou nepočítajú. Lebo ja som šla do Trenčína len kvôli prirodzenému pôrodu.

Nemali s tým problém. Keď som prekročila prah nemocnice, cítila som sa taká slobodná.

Na druhý deň som sa stretla so spomenutým gynekológom. Porozprávala som sa s ním čo a ako. Poradil mi, že keď sa to bude rozbiehať, mám počkať pár hodín aj v tých väčších bolestiach doma, aby som prišla do nemocnice už ako tak otvorená. A poradil mi aj martinskú nemocnicu, ktorá je naklonená prirodzeným pôrodom.

Tak som sa upokojila, čas ma už nikam nehnal a ja som nehnala bábätko na svet.

Pôrod

V sobotu 3.11. som mala vypočítaný termín. Celý deň som už cítila menštruačné bolesti v podbrušku, ktoré však boli veľmi nepravidelné, takže som im nepripisovala väčšiu váhu.

Večer tak okolo 19. hodiny sa bolesti začali stupňovať. Mužovi som však nič nehovorila, lebo som mala strach, že by ma hnal hneď do nemocnice, tak som už chodila predýchavať do vedľajšej izby, aby si to nevšimol.

Okolo deviatej som ešte nadojčila synčeka, dala ho spať, no už som s ním nemohla ležať, tak som si kľakla k posteli, položila hlavu na vankúš, aby sa mi mohol hrať s vlasmi a predýchavala som.

Keď konečne obaja chlapi zaspali, bolo asi 10 hodín večer a ja som mala kľud sama pre seba. Spať sa samozrejme nedalo, lebo bolesti boli dosť silné. I keď medzi kontrakciami som mala také mierne mikrospánky. Varila som si stále maliníkový čaj, cmúľala hroznový cukor, dokedy sa mi dalo. Neskôr mi žalúdok už ani ten neprijímal. Chodila som často do sprchy, oblievala si bruško aj kríže horúcou vodou, to mi vždy veľmi pomohlo a ešte takú pol hodinku po sprche boli vždy kontrakcie o niečo znesiteľnejšie. Stále som sledovala, či cítim pohyby, či sa dieťatko hýbe, rozprávala som sa s ním, a presviedčala ho, nech len kopká, aby som vedela, že je v poriadku, že sa má dobre.

Každú hodinu som si vravela, že ešte ďalšiu hodinu to doma vydržím. Akosi som cítila, že mám ešte čas, že by to v nemocnici ešte mohli pokaziť. Takto to šlo až do rána. Lebo som si povedala, že už rovno počkám, aby som synčeka nemusela v noci budiť, že ho rovno zavezieme ku mame. Tak ráno o siedmej som manželovi povedala, že už pomaly pôjdeme. On hneď hŕ hŕ, že čo teraz? Začal plašiť. Robilo mi to tak zle. Bola som za celú noc taká zahĺbená do seba, toto všetko ma z toho veľmi vytrhávalo, a mala som z toho zlý pocit.

Tak som mu vysvetlila, nech mi nehovorí zbytočne nič, že chcem kľud a veľmi mi vadí každé jedno slovo navyše.

Pochopil. Malého sme odniesli k našim, ja som ešte poprosila, keďže bola nedeľa, nech sa zastaví pred kostolom a poprosí kňaza, aby mi dal prijímanie ako posilu.

Potom smer Martin. Jediné, čo som manželovi v aute povedala, bolo, že to bude na 100% chlapček, že celú noc sa s ním rozprávam a ani ma nenapadlo osloviť ho ženským rodom.

Celý príjem bol pre mňa vyčerpávajúci. Sestrička na príjme akoby nikdy nerodila. Pýtala sa ma veľa vecí a ja som jej počas kontrakcií nedokázala odpovedať. Bola zo mňa nervózna, pripadala som si, akoby som si tie bolesti vymýšľala. Ale keď som to už absolvovala, bolo lepšie. Prezrel ma jeden mladý, sympatický doktor a skonštatoval, že je bránka na 4 cm spotrebovaná, ideme rodiť prirodzene. Och, túto vetu som tak túžila počuť. Vedela som síce, že nie je nič vyhraté, ale tá nádej bola úžasná. Vôbec mi nerobil ultrazvuk pred pôrodom, čo bola vlastne moja výhra.

Ešte sa ma spýtal, či ma nebolí jazva po cisárskom. Povedala som, že nie, i keď tú bolesť neviem lokalizovať presne do určitého miesta, že ma bolí celé podbruško. Tak ma upokojil, že túto bolesť by som isto spoznala, lebo je to rezanie až pálenie, je to vraj úplne iné, nedá sa to pomýliť s kontrakciou. Klystír mi už nedávali, ani ma neholili.

Napojili ma na monitor, na ktorom som bola dosť dlho. Keď som už otravovala všetkých naokolo, že chcem ísť na WC, že sa chcem poprechádzať, tak ma odpojili, dali mi loptu. Držala som sa manžela a krúžila panvou na lopte, aby bábätko lepšie schádzalo. V tej chvíli sa zo mňa vylialo asi pol deci krvi. Manžel rýchlo zavolal lekára. Už som sa bála, že čo to, že či to nebude chcieť hneď ukončiť. Ten ma pozrel a povedal, že je to v poriadku, len ma musia opäť napojiť na monitor.

Vtedy som si uvedomila úžasnú božiu prozreteľnosť. Ako dobre, že som v tej chvíli už bola v Martine, lebo keby som takto zakrvácala doma, v momente letím do Žiliny, kde by ma isto hneď rezali.

Po prezretí skonštatoval lekár, že som už na 7 cm otvorená, že to celkom rýchlo postupuje. Teda aspoň dovtedy. Potom som sa ďalšie 3 hodiny neotvorila. Trochu ma to znepokojilo, ale modlila som sa, nech sa tento krát nič nepokazí, nech je drobček v poriadku.

Potom som predychávala, pomedzi kontrakcie oddychovala, pár slov prehodila s manželom. Ten mi bol veľkou oporou napriek tomu, že počas kontrakcií na mňa nemohol ani prehovoriť, ani sa ma dotknúť. Cítila som, ako ma každá emócia vyčerpáva a ja som potrebovala toľko sily, že som ňou nemohla len tak mrhať. Lekári sa len občas spýtali, či nemám tlaky na konečník, inak nás nechali osamote s manželom v súkromí, čo bolo dobré. I keď väčšinu času napojená na monitor, čo nebolo úplne ideálne, ale už som to brala ako fakt. Ešte pár krát som sa vypýtala na WC, popri tom som vbehla do sprchy a pozašívala sa, kde to išlo. Ale opäť na monitor. No i napojená na pásy som sa snažila meniť polohy, keďže pri nás nikto nebol.

Okolo piatej ma pozrel doktor a povedal, že môžeme skúsiť tlačiť. Och, to bolo pre mňa ako vykúpenie. Všetka bolesť sa menila na tlak a mne bolo konečne fajn. No darmo. Vraj je bábätko ešte vysoko a mám predychávať tie tlaky. Tak toto bola určite najnáročnejšia fáza celého pôrodu. Tlaky na konečník boli už také veľké. Pery som mala úplne suché, manžel mi ich vlažil vodou. V najťažších chvíľach som sa modlila a hovorila si, že je to len chvíľočka, že to prejde a ja si splním sen a porodím dieťatko tak, ako som si želala. Že tá bolesť rýchlo odíde, že je to len pár hodín a ja budem šťastná presne tak, ako som si vysnívala.

Počas kontrakcií som rýchlo dýchala, čím rýchlejšie, tým viac sa mi darilo tlaky zvládať. I keď niekedy to už nešlo.

Až ma asi započula vonku jedna pani doktorka, keď sa mi práve nepodarilo predýchať a vraví mi: „Ale takto to dieťatko neporodíte.“ Ja jej vravím: „To ja viem, veď sa snažím predýchavať, ale niekedy to už nejde.“ Tak ma kukla: Ale keď už zatlačíte, vidím hlavičku. Nebude mať veľa vláskov.“ JA sa pýtam: „Tak už môžem tlačiť?“ Dostala som zvolenie. To bol úžasný pocit. Bolesti tlačením zmizli, tak som do toho išla, ako sa len dalo. Dieťatko bolo vonku za pár minút. Tá prekrásna úľava a radosť, plakala som a smiala sa do toho. Doktor povedal: „Ale je to riadna baba.“ JA: „Čo? Baba?“ Neverila som, bola som si istá, že to bude chlapček. Manželovi až slzy vybehli, keď videl malú.

Po pár minútach nám malú dali, skonštatovali, že vážila 4260g a merala 54cm. Taká baba, booože, a ja som ju priviedla na tento svet prirodzene. To je asi sen. Bála som sa, nech sa nezobudím, nemohla som tomu uveriť. Hneď som ju priložila na prsník, malá sa krásne prisala a dudkala. Sestrička bola prekvapená, ako jej to ide.

Som skutočne šťastná. O tomto všetkom som do vtedy len nesmelo snívala a stalo sa to skutočnosťou.

Som vďačná všetkým, ktorí ma povzbudili na ceste za mojím snom, všetkým, ktorí sa pričinili o to, aby som sa napriek hrozivým rečiam viacerých lekárov nenechala zastrašiť a urobila všetko pre to, aby som moje dievčatko priviedla na svet prirodzenou cestou tak, ako to má byť.

A najviac zo všetkého ďakujem Bohu, ktorý ma ani na sekundu neopustil a verím, že všetko, čo sa stalo, malo svoj zmysel, že ON vedel, čo na mňa dopúšťa, a že mi dal silu rozlíšiť medzi pravdou a strašidelnými rečami, ktoré som počúvala všade okolo seba.

Teraz mám doma dve detičky, najväčšie lásky na svete. Obe stále dojčím, čo je úžasný dar. Konečne som prijala seba za rodičku, za ženu, ktorá priviedla dieťatko na svet tak, ako jej to je predurčené.

Vejula (Veronika)

The post Prirodzene po sekcii appeared first on Ženské kruhy.

Hannah Dahlen: Vaginálny pôrod po cisárskom reze verzus opakovaný cisársky rez

Ženské kruhy — Sat, 25 Aug 2012 11:17:27 +0000

Aké typy matiek uprednostňujú jeden či druhý spôsob pôrodu? Ako sú tieto dve skupiny vnímané a ako táto ich voľba ďalej formuje spoločnosť?

V časti „titulky“ si nastavte slovenskú verziu titulkov, ktoré preložili Ženské kruhy.

The post Hannah Dahlen: Vaginálny pôrod po cisárskom reze verzus opakovaný cisársky rez appeared first on Ženské kruhy.