rešpektujúca starostlivosť Archives - Ženské kruhy

Moje centimetre

Ľudmila Macejová — Fri, 03 Oct 2025 15:50:38 +0000

Ako môže vyzerať pôrod s rešpektom k žene, jej telu, potrebám a prianiam? Napríklad aj takto:

Do pôrodu zostáva 10 centimetrov…

Privítajú ma pokojné hlasy. Každý, kto vstúpi do miestnosti, sa mi predstaví menom a vysvetlí, čo bude nasledovať. Ponúknu mi možnosť, či chcem nemocničnú košeľu, alebo zostať vo vlastnom oblečení. Vyberám si sama a hneď cítim, že moje rozhodnutie má váhu. Nie je to len drobnosť – je to jasný signál, že sa so mnou ráta, že nie som len pacientka, ale človek, ktorého priania sa rešpektujú.

Do pôrodu zostáva 9 centimetrov…

Partner stojí pri mne a pevne drží moju ruku. Spolu skúšame polohy, ktoré mi prinášajú úľavu. Sestra mi ukáže sprchu a ja cítim, ako teplá voda uvoľňuje napätie. Mám možnosť napiť sa, dať si niečo malé pod zub, dodať si energiu. Viem, že tu nemusím kontrakcie zvládať sama – mám podporu, ktorá ma posilňuje a dodáva mi pokoj.

Do pôrodu zostáva 8 centimetrov…

Na chvíľu mi skontrolujú srdce dieťaťa. CTG je bezkáblové, takže sa môžem pri tom voľne pohybovať. Ukazujú mi, čo vidia na monitore, a vysvetľujú, že všetko ide dobre. Rozumiem, čo sa deje, a mám priestor na otázky. Informácie dostávam včas a jasne, čo vo mne vzbudzuje dôveru. Nie som len pozorovateľ, ale aktívna účastníčka.

Do pôrodu zostáva 7 centimetrov…

Lekár sa ku mne skloní a požiada ma o súhlas s vyšetrením. Povie, čo presne bude robiť, a čaká na moju odpoveď. Viem, že sa nemusím báť nečakaných zásahov. Moje hranice zostávajú rešpektované. Každý krok mi vopred vysvetlia a dávajú mi možnosť rozhodnúť sa. Moje telo patrí mne – a ja o ňom rozhodujem.

Do pôrodu zostáva 6 centimetrov…

Kontrakcie sú silnejšie a prichádzajú častejšie. Partner mi pomáha dýchať, pôrodná asistentka ma povzbudzuje krátkymi vetami. Striedam polohy, sadám si na fitloptu, chvíľu stojím v sprche, využívam vône, ktoré ma upokojujú. Bolesť je intenzívna, ale nesie v sebe istotu, že postupujem ďalej.

Do pôrodu zostáva 5 centimetrov…

Medzi kontrakciami vládne v miestnosti ticho. Nikto sa neponáhľa, nikto ma zbytočne neruší. Mám čas napiť sa, predýchať bolesť a načerpať silu. Personál zostáva v úzadí, ale viem, že sú pripravení, ak by som ich potrebovala. Tento priestor mi dáva možnosť spomaliť a počúvať, čo mi telo hovorí.

Do pôrodu zostávajú 4 centimetre…

Partner je stále pri mne. Podopiera ma, keď mením polohu, a drží, keď potrebujem oporu. Personál jeho prítomnosť berie ako samozrejmosť, nikto nespochybňuje jeho miesto po mojom boku. Jeho blízkosť je pre mňa dôležitá, ale zároveň mám slobodu konať podľa seba. Spolu tvoríme tím, ktorý ostatní rešpektujú.

Do pôrodu zostávajú 3 centimetre…

Moje telo si hľadá vlastný rytmus. Pohybujem sa, keď potrebujem, chvíľu stojím, potom kľačím, inokedy si ľahnem. Skúšam náparku, ktorá mi prináša uvoľnenie. Nikto ma neobmedzuje – rozhodujem sa podľa toho, čo mi je príjemné. Vďaka tomu cítim, že proces je v mojich rukách a že mu môžem dôverovať.

Do pôrodu zostávajú 2 centimetre…

V miestnosti svieti len tlmené svetlo. Atmosféra je pokojná, intímna a bezpečná. Personál sa pohybuje potichu, rešpektuje moje sústredenie. Necítim sa sledovaná ani vystavená, mám dostatok priestoru.

Do pôrodu zostáva 1 centimeter…

Telo sa pripravuje na tlačenie. Dýcham tak, ako mi to vyhovuje, a nasledujem vnútorné signály. Ľudia okolo sú pripravení pomôcť, ale nechávajú mi čas. Nikto nedáva príkazy. Viem, že mám kontrolu nad tým, čo sa deje, a dôverujem sebe aj svojmu telu.

Už žiadne centimetre…

Dieťa prichádza na svet a okamžite mi ho položia na hruď. Cítim jeho váhu, jeho teplo, jeho dych. S úľavou prichádza aj hrdosť – zvládla som to, mala som priestor, podporu a rešpekt. Porodila som tak, ako som potrebovala, a tento zážitok vo mne zostane ako sila, ku ktorej sa môžem vždy vrátiť.

Záver

Tak ako v blogu Odmeraná na centimetre, aj v tomto prípade ide fiktívny príbeh ukazujúci prax, ktorá je reálne možná. Takýto prístup si zaslúži každá žena – rešpekt, informácie, bezpečie a podporu. Pôrod môže byť skúsenosť, ktorá posilní, nie skúsenosť, ktorá zraňuje.

Stojíme za právami žien, podporte nás finančným darom. Vďaka Vašej podpore vieme vytvárať priestor na zdieľanie pozitívnych pôrodných príbehov a presadzovať rešpektujúcu starostlivosť pri pôrode.

Chcem podporiť Ženské kruhy

The post Moje centimetre appeared first on Ženské kruhy.

Svetový týždeň rešpektu k pôrodu: Pred, počas a po pôrode – urob to po svojom

Ľudmila Macejová — Mon, 19 May 2025 10:16:31 +0000

Svetový týždeň rešpektu k pôrodu (World Respecting Childbirth Week, WRCW) vznikol vo Francúzsku na začiatku 21. storočia. Odborná verejnosť a občianske iniciatívy chceli upriamiť pozornosť na medicínsky zbytočné zásahy do pôrodného procesu a nedostatočné rešpektovanie práv rodiacich žien. Cieľom tejto iniciatívy je každoročne v máji otvárať spoločenský a odborný dialóg o kvalite pôrodníckej starostlivosti a dôstojnosti žien pri pôrode. Zároveň zdôrazňuje potrebu rešpektu ako základného princípu poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Rešpekt pri pôrode: Základné právo, nie nadštandardná služba

Aj v prípade, ak žena potrebuje medicínske zásahy, pôrod nemôžeme vnímať iba ako medicínsky úkon. Je to hlboká osobná, telesná aj psychická skúsenosť. Táto skúsenosť môže významne ovplyvniť ďalší život ženy, jej vzťah k sebe samej, k dieťaťu aj k systému zdravotnej starostlivosti.

Rešpekt k pôrodu znamená rešpekt k žene ako autonómnej ľudskej bytosti. V praxi to znamená, že žena počas tehotenstva, pôrodu aj v popôrodnom období:

dostáva od personálu komplexné a zrozumiteľné informácie o navrhovaných medicínskych postupoch, ich alternatívach a možných dôsledkoch,
rozhoduje slobodne a bez nátlaku o svojom tele, zdravotnej starostlivosti a spôsobe pôrodu,
vyberá si prevádzajúcu osobu, ktorá ju podporuje počas celej doby pôrodu,
aktívne sa rozhoduje prostredníctvom partnerskej a rovnocennej komunikácie s personálom, ktorá sa zakladá na dôvere, nie na autoritatívnom prístupe,
má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť založenú na aktuálnych vedeckých poznatkoch. Zdravotnícky personál dbá na zachovanie jej dôstojnosti, súkromia a rešpektuje individuálne skúsenosti ženy,
zostáva s dieťaťom ihneď po pôrode v nepretržitom kontakte koža na kožu.

Pred, počas a po pôrode – urob to po svojom

Before, during and after birth – do it your way

Tohtoročné motto zdôrazňuje kľúčový princíp kvalitnej zdravotnej starostlivosti: právo ženy na autonómiu pred, počas a po pôrode. Tento princíp vyžaduje rešpektovanie jej rozhodnutí, individuálnych potrieb a hodnôt nielen počas pôrodu, ale už v období tehotenstva a popôrodnej starostlivosti.

Na uplatnenie tohto princípu je nevyhnutné vytvoriť systém, ktorý stojí na informovanom súhlase a podporuje aktívnu účasť ženy v rozhodovacích procesoch. Súčasne tento systém kladie dôraz na citlivú komunikáciu. Zabezpečuje, aby zdravotnícky personál poskytoval starostlivosť na základe aktuálnych vedeckých poznatkov (evidence-based medicine).

Zdravotnícky personál nemá za úlohu nahrádzať rozhodnutia ženy. Jeho úlohou je zabezpečiť prístup k objektívnym, zrozumiteľným a úplným informáciám. Tie umožnia žene robiť slobodné a informované rozhodnutia. Počas pôrodu by mal personál odbornú starostlivosť poskytovať s rešpektom k právam, potrebám a preferenciám ženy, zároveň prihliadať na jej individuálny zdravotný stav.

Rešpektujúca starostlivosť si vyžaduje spolu s klinickou odbornosťou aj rozvinuté komunikačné zručnosti, empatiu a schopnosť spolupracovať so ženou ako autonómnou osobou na partnerskej úrovni.

Takýto prístup k starostlivosti je možný len v rámci systému, ktorý vníma ženu ako aktívny subjekt starostlivosti – nie ako jej objekt.

Prečo je potrebné hovoriť o rešpekte k pôrodu?

Rešpektujúca starostlivosť nie je luxus či nadštandard. Je základom kvalitnej zdravotnej starostlivosti, ktorá rešpektuje dôstojnosť, práva a potreby ženy. Takýto prístup je nevyhnutný nielen pre vytváranie dôvery v zdravotnícky systém, ale aj pre bezpečný a pozitívny pôrodný zážitok.

Svetový týždeň rešpektu k pôrodu nám poskytuje priestor na zamyslenie:
Prečo rešpektujúca starostlivosť v pôrodníctve stále nie je normou, ale výnimkou?
A čo môžeme ako spoločnosť urobiť, aby sa tento stav zmenil?

Hovorme o pôrode, o právach žien, o dôstojnosti, a to nielen počas Svetového týždňa rešpektu k pôrodu. V Ženských kruhoch veríme, že rešpekt k pôrodu je otázka ochrany základných ľudských práv a tejto téme sa venujeme celoročne už viac ako 13 rokov.

Podporte nás v našom úsilí

The post Svetový týždeň rešpektu k pôrodu: Pred, počas a po pôrode – urob to po svojom appeared first on Ženské kruhy.

Rešpektujúca starostlivosť pri pôrode nie je bonus

Miroslava Rašmanová — Tue, 16 May 2017 16:13:57 +0000

„Každá žena má právo na pozitívnu pôrodnú skúsenosť a dôstojnú empatickú starostlivosť počas pôrodu, a to aj v prípade, ak nastanú komplikácie.“ Medzinárodná federácia pre gynekológiu a pôrodníctvo, 2014

Keď menej znamená niekedy viac

Za posledné desaťročia sa výrazne zmenil spôsob, ako ženy rodia. Medikácia normálneho pôrodu, nezohľadňovanie potrieb súkromia a intimity, nerešpektujúca alebo nedostatočná komunikácia s rodiacou ženou a nezohľadňovanie fyziológie pôrodu. Sú to iba niektoré faktory, ktoré spôsobili, že mnohé ženy sa počas pôrodu a po ňom cítia dehumanizované a nerešpektované. Koľko žien má dnes na Slovensku možnosť porodiť normálne, v súlade s potrebami vlastného tela? Naozaj sú potrebné všetko to urýchľovanie, chirurgické zásahy, príkazy, zákazy, vaginálne vyšetrenia počas pôrodu a lieky? Ak tieto zásahy presiahnu určitú hranicu, je naozaj možné hovoriť o zlepšujúcich sa výsledkoch? Americká akadémia gynekológov a pôrodníkov (ACOG) vydala vo februári tohto roku zaujímavé vyhlásenie Spôsob ako zredukovať zásahy do pôrodu a pôrodného procesu. Píše sa v ňom: [mks_separator style=“solid“ height=“2″][mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]„V spolupráci s pôrodnými asistentkami, zdravotnými sestrami, rodiacimi ženami a podpornými osobami pri pôrode môžu pôrodníci a pôrodníčky pomôcť ženám naplniť ich potreby a ciele, ktoré majú v spojitosti s pôrodom. A to technikami, ktorých výsledkom je vysoká spokojnosť rodiacich žien a ktoré sa spájajú s minimom zásahov do pôrodu. Užitočnosť mnohých praktík, bežne používaných pri normálnom, spontánnom pôrode, je pochybná.“ [mks_separator style=“solid“ height=“2″][mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″] ACOG ďalej vymenúva praktiky, ktorých používanie pri takomto normálnom pôrode spochybňuje. Spomenieme iba niektoré: rutinné porušenie plodových obalov, nepretržité monitorovanie srdcovej činnosti plodu, predpisovanie polohy, v ktorej má žena rodiť či riadené tlačenie a nedostatok času na porodenie dieťaťa počas druhej doby pôrodnej. Na záver ACOG dodáva: „Spokojnosť so skúsenosťou pôrodu závisí tak od očakávaní konkrétnej ženy, podpory, ktorú dostáva počas pôrodu, od zdravotníckeho personálu, od vzťahu medzi ženou a zdravotníckym personálom a od zapojenia ženy do procesu rozhodovania o svojom pôrode.“ Toto odporúčanie je v ostrom kontraste s reálnou skúsenosťou mnohých žien, ktoré rodia na Slovensku. Navyše, o rešpekte, slobodnej voľbe a ľudských právach pri pôrode sa zdravotníci na verejnosti často vyjadrujú ako o nejakej milej, no nie nevyhnutnej „nadstavbe“. Viete si predstaviť, že v akejkoľvek inej oblasti vášho života by bola vaša autonómia vnímaná ako nepodstatná? Koncept ľudských práv vznikol z potreby ustanoviť univerzálne platné základné princípy, v rámci ktorých sa môžu pohybovať medziľudské vzťahy. Tieto majú viesť k tomu, že každý človek bude mať zaručenú možnosť rozvíjať svoj potenciál a viesť spokojný a šťastný život. Všetci sme nositeľmi a nositeľkami ľudských práv. Nie je jediná situácia, v ktorej by nám mohli byť ľudské práva a ľudská dôstojnosť odobrané na základe svojvoľného rozhodnutia iných ľudí alebo inštitúcií. V mnohých krajinách sa ľudské práva nedodržiavajú, alebo porušujú. Neznamená to však, že takýto stav je akceptovateľný alebo ospravedlniteľný.

Rešpektujúca starostlivosť pri pôrode nie je bonus

Tretí májový týždeň je už tradične venovaný Rešpektu k pôrodu. Pôrod a narodenie dieťaťa je dôležitou udalosťou v živote ženy aj celej rodiny. Tak ako sa pri pôrode rodí dieťa, rodí sa aj matka. Navyše, pre ženu je spôsob, akým pôrod prebieha, otázkou jej reprodukčného zdravia. To, čo si politiky jednotlivých štátov stanovujú ako primárny cieľ starostlivosti poskytovanej ženám pri pôrode, sa odráža aj na podmienkach, ktoré k pôrodu ženám vytvára. Niekto by mohol začať obhajovať stav slovenského pôrodníctva tvrdeniami, že na Slovensku sme si stanovili za cieľ pôrodu zdravie a život matky a dieťaťa. Všetky tie reči o autonómii, rešpekte a slobodnej voľbe sú teda nebezpečné a treba ich umlčať. Hlasy žien, ktoré upozorňujú, že takto zadefinovaný cieľ bol síce v ich prípade čiastočne dosiahnutý, no ony sa necítia ani zdravé, ani šťastné, sú umlčiavané často. „Buď vďačná, že máš zdravé dieťa,“ „Nebuď malicherná. Hlavne, že ste to prežili,“ a podobne. Tieto tvrdenia však nerátajú s tým, že…

Rešpektujúca zdravotná starostlivosť a podpora zdravia sa navzájom umocňujú

Ak by sme si mali vybrať systémy, ku ktorým sa chceme v poskytovaní zdravotnej starostlivosti priblížiť, tak sú to Švédsko či Nórsko. Sú to krajiny s najlepšími perinatálnymi výsledkami a najnižšou úmrtnosťou žien v súvislosti s pôrodom. Zároveň dosahujú jednu z najnižších mier cisárskeho rezu a chirurgických zákrokov do organizmu v súvislosti s pôrodom. Podporujú slobodu pohybu, voľbu polohy počas pôrodu, s jednotu matky a dieťaťa po pôrode. Inými Slovami, sú to krajiny s najvyššou mierou normálneho – fyziologického – pôrodu a pritom s najlepšími perinátálnymi výsledkami. Napríklad v takom Nórsku je miera cisárskeho rezu až o polovicu nižšia ako na Slovensku. Miera normálneho pôrodu (bez cisárskeho rezu a nástrihu) je vyššia takmer o dve tretiny. Navyše, ich deti majú jednu z najvyšších mier prežívania, zdravia a viac detí je dojčených. Rodiace ženy sú v týchto krajinách rešpektované a robia autonómne rozhodnutia. V skutočnosti sa rešpekt k rodiacej žene a dobre poskytovaná starostlivosť nijako nevylučujú. Rešpektujúca zdravotná starostlivosť je dobrá zdravotná starostlivosť. Rodiaca žena nie je nepriateľkou vlastného dieťaťa, ktorej ide „iba“ o prežitok z pôrodu. Rodiaca žena je matka dieťaťa a nikomu tak nezáleží na zdraví a živote dieťaťa ako jeho matke. Rodiaca žena – ak sú jej poskytnuté informácie zrozumiteľnou formou – je schopná robiť rozhodnutia, ktoré sú pre ňu a jej dieťa prospešné. Informovaný súhlas a autonómne rozhodovanie sú totiž súčasťou konceptu medicíny založenej na dôkazoch. Ten sa skladá z troch prvkov:

atkutálne vedecké poznatky,
odoborné skúsenosti a zručností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,
rozhodovanie pacienta či pacientky (v tomto prípade rodiacej ženy) o navrhovaných postupoch na základe poskytnutia aktuálnych, úplných a zrozumiteľných informácií.

Právo žien na rešpektujúcu starostlivosť je súčasťou správne poskytovanej zdravotnej starostlivosti

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 2014 vydala stanovisko s názvom Prevencia a odstránenie nerešpektujúceho a hrubého zaobchádzania pri pôrodoch v zdravotníckych zariadeniach. Vyhlásenie obsahovalo prelomové tvrdenie: „Každá žena má právo na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň zdravia. K tomu patrí právo na dôstojnú a rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť v priebehu tehotenstva a pri pôrode, ako aj právo na ochranu pred násilím a diskrimináciou.“ WHO týmto potvrdzuje, že tieto dva koncepty: ochrana zdravia a právo na rešpektujúcu starostlivosť pri pôrode sú dve neoddeliteľné veci. Správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti pri pôrode ide ruka v ruke s rešpektom a dodržiavaním práv žien.[mks_separator style=“solid“ height=“2″][mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]Ženské kruhy v spolupráci so združením Občan, demokracia a zodpovednosť monitorovali dodržiavanie ľudských práv žien pri pôrodoch v slovenských zdravotníckych zariadeniach. Výsledky monitoringu si môžete prečítať v elektronickej podobe publikácie [mks_button size=“large“ title=“Ženy-Matky-Telá“ style=“squared“ url=“https://zenskekruhy.sk/wp-content/uploads/2015/04/zeny-matky-tela-publikacia-ludske-prava-pri-porodnej-starostlivosti-v-zdravotnickych-zariadeniach.pdf“ target=“_blank“ bg_color=“#dd0d0d“ txt_color=“#FFFFFF“ icon=““ icon_type=““ nofollow=“0″] Jazyková korektúra: Zuzana Pavlisová

The post Rešpektujúca starostlivosť pri pôrode nie je bonus appeared first on Ženské kruhy.

Rodiaca žena ako vec

Zuzana Krišková — Wed, 16 Nov 2016 12:23:58 +0000

Tento blog začnem netradične. Požičiam si teóriu o globálnych metaforách od jedného známeho spisovateľa motivačných kníh.[1] Hovorí, že to aké používame metafory, ovplyvňuje naše správanie, naše očakávania od druhých ľudí, formuje naše životné postoje. Niečo na tom asi bude, keďže s jazykom ako nástrojom, ktorý formuje spoločnosť a správanie ľudí sa môžete stretnúť vo viacerých publikáciách.[2] V rôznych podobách som sa stretla s globálnou metaforou, ktorú použili viacerí lekári ako vysvetlenie, prečo nemajú radi, ak prichádzajú ženy s vlastnými predstavami o tom, ako by mala vyzerať zdravotná starostlivosť pri pôrode. „Ja keď si idem dať opraviť prevodovku v aute, tiež nehovorím automechanikovi ako to má urobiť.“

Pozrime sa na jednotlivé roly:

Lekár = Automechanik, odborník so skúsenosťami (tu by som to prehodila) Žena (pôrod)= Auto (prevodovka) – vec ktorú treba opraviť Vlastník auta, ktorý rozhoduje o tom, do akého servisu pôjde = Žena? Jej partner? Vonkajšie okolnosti? Žena (pôrod) je v tejto metafore vnímaná ako niečo pokazené čo treba opraviť. Lekár je vnímaný ako automechanik, ktorý vie ako má správne pokazenú vec opraviť. Nie je celkom jasné, či žena samotná rozhoduje o tom, akému mechanikovi/lekárovi sa ako pokazená vec zverí do rúk. Je to podľa môjho názoru príznačné, pretože tých možností bude mať veľmi málo – ak vôbec o nejakých možnostiach môžeme hovoriť. Ak je teda tehotná žena vnímaná ako pokazená vec, znamená to, že tehotenstvo je choroba, ktorú treba liečiť? Pôrodom? Tu sa na chvíľu zastavím pri druhej a tretej globálnej metafore, ktoré majú tiež množstvo obmien. „Dnešné ženy nevedia rodiť.“ a „Rodí lekár“

Rola:

Lekár = ten, ktorý koná, ten, ktorý rodí Žena = pasívna, nekompetentná (pokazená) verzia ideálnej ženy Aké metafory používajú ženy? Veľmi častá je metafora, kde sa ženy vnímajú pasívne, a aktívnu úlohu pripisujú lekárovi. „Kto ťa rodil?“ „Lékár, čo ma od/rodil…“ Lekár = ten ktorý koná, ten ktorý rodí Žena = tá, na ktorej je vykonaná činnosť, rodenie Podobne ako v prvom prípade, aj ženy niekedy prirovnávajú lekárov k inému povolaniu a samé seba k veci. V tomto prípade sa však nevidia ako pokazené veci, ktoré treba opraviť a lekárov nevnímajú ako ľudí, ktorý ich opravili. „Správal sa ku mne ako mäsiar ku kusu mäsa.“ „Šla som tam ako teľa na porážku“ „Cítila som sa akoby ma rozbili na tisíc kúskov“

Roly sú v tomto prípade takéto:

Lekár = mäsiar -ten, ktorý reže, seká, láme Žena = vec, zviera, ktoré čaká smrť, mäso z mŕtveho rozporcovaného zvieraťa Kým v prvom prípade, kde bola žena vnímaná ako vec, bol lekár ten čo opravil, to čo bolo pokazená. V tomto prípade je lekár ten, čo navždy ukončí to, čo bolo živé a zanecháva neživý kus mäsa alebo niečo zlomené, čo sa už nikdy nedá opraviť. Dá sa povedať že tí, ktorí vnímajú ženy ako pokazené autá, sú zároveň tí, ktorých ženy potom vnímajú ako mäsiarov? Nie nedá. Je to však dôvod na zamyslenie, či metafory, kde prirovnávame rodiace ženy k veciam, neovplyvňujú správanie zdravotníkov natoľko, že sa k nim potom pri poskytovaní (zdravotnej) starostlivosti naozaj správajú ako ku kusom neživej hmoty.

Telo ženy nie je spotrebný tovar a pôrod nie je pokazená prevodovka

Pôrod je pre mnohé ženy v živote intímna a významná udalosť. To, či ženina dôstojnosť bola počas pôrodu zachovaná, ako s ňou osoby prítomné pri pôrode komunikovali, zaobchádzali, či bola spoluúčastná rozhodovania atď., má priamy dopad na ženinu sebaúctu a kvalitu jej ďalšieho života. Ktokoľvek by teda chcel vytvárať významové analógie medzi pôrodom a pokazenou prevodovkou, nech sa najprv zamyslí. Či to, ako sa autoopravár správa k prevodovke počas opravy, môže mať taký ďalekosiahly dopad na pocit vlastnej dôstojnosti majiteľa auta. Či prirovnanie živého cítiaceho tela s neživým predmetom úžitkovej hodnoty má miesto v metaforách dotýkajúcich sa ľudského života. Tehotné a rodiace ženy, dokonca aj tie, ktoré čelia rôznym zdravotným komplikáciám, sú v provom rade ľudské bytosti. Vnímavé, citlivé a autonómne. Až potom môžu nasledovať diagnózy, prognózy a ponúkané postupy. Ak si obe strany uvedomia, že na prvom mieste je človek, tak sa jedna zo strán nebude báť hovoriť o svojich potrebách a predstavách a druhá strana bude takúto konverzáciu vítať. Lebo bude vedieť, že poskytuje starostlivosť konkrétnej osobe a na to, aby to mohlo byť urobené správne, musí poznať jej potreby. [1] Tony Robins [2] Napr. Luciferov efekt od Philipa Zimbarda jazyková korektúra: Daniela Sakáčová

The post Rodiaca žena ako vec appeared first on Ženské kruhy.

Mýtus o zlatých obkladačkách

Miroslava Rašmanová — Sun, 24 Jul 2016 09:05:09 +0000

Opakovane sú v médiách prezentované názory pôrodníkov, že ženy chodia rodiť do zahraničia kvôli TV obrazovkám a „zlatým obkladačkám“. Tieto názory odzrkadľujú nielen nedostatok kritickej sebareflexie slovenského pôrodníctva, ale sú aj prejavom veľkého nepochopenia žien – či už z nezáujmu o ich individuálne potreby, alebo z pocitu nadradenosti vlastného hodnotového systému. Mnohé z nás sme frustrované z toho, ako ťažkopádne inštitucionalizovaná zdravotná starostlivosť o rodiace ženy na Slovensku reflektuje nové (už aj mnohokrát staré) vedecké poznatky týkajúce sa fyziologických pôrodov. Sme frustrované z toho, že my ženy – ktorým je táto zdravotná starostlivosť určená – nie sme partnerkami v dialógu o jej smerovaní či zlepšovaní. Sme veľakrát verejne ponižované, stavané na úroveň chodiacich inkubátorov bez vlastných potrieb, hodnotových systémov či preferencií. A ak sú nám nejaké potreby aj priznávané, tak sú redukované na túžbu po kožených kreslách. Alebo naopak, na rodenie niekde v jaskyni. Sme vysmievané, ak chceme podporiť počas pôrodu jeho normálny priebeh. Sme kritizované, ak si dovolíme odísť rodiť za hranice, ak rodíme prvé dieťa po tridsiatke. Ak si dovolíme pýtať sa, tak sme trúfalé, ak si urobíme svoje bez pýtania (lebo už máme zlú skúsenosť s pýtaním sa) tak hlúpe… A čokoľvek spravíme, tak to robíme podľa vás preto, lebo myslíme iba na seba. Nenapadne vás, že to môžeme robiť aj pre svoje dieťa. S príchodom prvého dieťaťa na svet získavame nálepku „mamičky“, ktorá nás nenávratne redukuje na občianky druhej kategórie. Chcete od nás, aby sme boli spokojné s tým, že za 20 rokov sa toho v pôrodniciach moc nezmenilo. Lebo veď – nie je to priorita žiadnej vlády a „maličké“ Slovensko má toľko veľa iných, oveľa väčších problémov. Čakáte od nás vďaku a radosť. Veď sme sa práve stali matkami a odchádzame podľa vás z pôrodnice zdravé, so zdravými deťmi. No mnohé z nás sa tak necítia. Mnohé z nás rodia nedôstojne. V pôrodných boxoch, v ktorých je vám zaťažko niekedy zatiahnuť aj len tú plentu. Takmer 17 000 nás ročne podstúpi cisársky rez, približne 22 000 z nás nastrihnete hrádzu, pretože na školách vás neučili trpezlivosti. Niektoré z nás hospitalizujete na oddelenie, kde nemôžeme byť s dieťaťom, pretože izby na šestonedelí sú plné… Chápeme, že nemocnice nie sú nafukovacie. No ak ideme rodiť inam, tak našu voľbu verejne znevažujete. Nepýtate sa nás, čo potrebujeme, ako sa cítime. Vykonávate svoju prácu, ako keby sme boli stále jedna a tá istá žena. Ale sme mnohé. Žijeme tu spolu s vami. Ročne sa pôrod dotýka viac ako 50 000 z nás. Každá máme trochu iné očakávania, prichádzame k pôrodu s inými potrebami – niektoré radostne, niektoré viac s obavami, niektoré si so sebou nesú nepríjemné spomienky na zneužívanie, niektoré sú doma otĺkané manželom a vyžadujú si pri pôrode citlivý prístup. Sme tu také, ktoré máme na poplatok za sprevádzajúcu osobu pri pôrode (ktorá by mala byť zadarmo) či za nadštandardnú izbu, na epidurálku ak sa bojíme veľmi bolesti… Ale sme aj také, čo si to nemôžu dovoliť. Očakávate od nás pochopenie – že nemáte čas vysvetľovať nám každú jednu vec, či pýtať si súhlas na každý jeden úkon, hoc to ukladá zákon. Chcete aby sme chápali, že pracujete v ťažkých podmienkach – finančne a personálne nedostačujúcich. Sme to my, ktoré prichádzame za vami vo chvíli, kedy sa nie vždy cítime práve najlepšie. Niektoré rodíme ľahko, iné v neznesiteľných bolestiach. Potrebujeme svoje tempo a vašu podporu, slušné zaobchádzanie a rešpekt voči našim potrebám. Mnohé sme rezignovali.. A tak radšej odchádzame tam, kde nás dokážu načúvať. Nie zlaté steny, nie televízory či kožené kreslá – od tých rešpekt a podporu nečakáme.

Nie zlaté obkladačky, ale rešpektujúca starostlivosť

Ak sa vám raz na oddelenie aj dostane viac prostriedkov, radšej kúpte veľké, pohodlné lôžka, na ktorých sa bude dať rodiť v polohe, ktorú si slobodne zvolíme. Nemusia byť z kože. Stačia poťahy, ktoré sa budú dať umyť a čistá plachta. Nemaľujte steny na ružovo a nevešajte vzdušné závesy. Radšej zrušte poplatok za sprevádzajúcu osobu. Pretože aj my sme – tak ako všetci ľudia – v dôležitých okamihoch svojho života radi so svojimi blízkymi. Ich prítomnosť nás upokojuje a povzbudí. Budeme stáť za vami. Ak si trúfnete nahlas povedať, že slovenské pôrodníctvo je v stave akútnej potreby finančných investícií. Aby ženy mohli rodiť dôstojne a aby pôrodníci, pôrodníčky a pôrodné asistentky mohli pracovať v dôstojných podmienkach s dostatkom času k individuálneho prístupu. Pôjdeme s vami do toho. Ak si trúfnete nahlas povedať, že slovenské pôrodníctvo potrebuje audit na celonárodnej úrovni. Pretože bez kvalitných dát a analýz nie je možné cielené zlepšovanie. Ak poviete, že chcete aby boli nemocnice Mother Baby Friendly, (a to nielen papierovo) u nás štandardom, pôjdeme do toho s vami . Ak sa však budete tváriť, že jediným problémom nášho pôrodníctva sú chýbajúce televízory a ošarpané steny, napriek ktorým ale naše pôrodníctvo dosahuje lepšie výsledky ako napríklad rakúske, asi sotva to niekoho presvedčí o nevyhnutnosti investícií. Pôrodníctvo je vo vyspelých krajinách formované a vytvárané pre rodiace ženy. V tých najvyspelejších krajinách sú ženy partnerkami v rozhovoroch o jeho smerovaní. Na Slovensku sú názory žien stále vnímané ako nedôležité. Chceme, aby sa to zmenilo – aby aktívne rodičovstvo nebolo dôvodom na výsmech, ale jedným z impulzov k zlepšovaniu pôrodnej starostlivosti na Slovensku. Foto: Flickr Alan Levine

The post Mýtus o zlatých obkladačkách appeared first on Ženské kruhy.

Násilie pri pôrode? A nepreháňaš trošku?!

Zuzana Krišková — Fri, 03 Jun 2016 08:16:40 +0000

V predchádzajúcom článku sme písali, že na začiatku našej činnosti sme nemali jazyk, ktorým by sme mohli pomenovať to, čo dnes už veľmi jasne pomenúvame ako násilie a nerešpekt pri pôrode. Tento pojem používa aj WHO (slovenský preklad ich vyhlásenia si môžete prečítať tu) avšak ani zďaleka to nie je jediný pojem, s ktorým sa môžete stretnúť. Iné pojmy nájdete vo vedeckých článkoch, inak budú popísané v právnych štandardoch a inak sa vyjadrujú ženy. V tomto článku popíšeme aké pojmy zvyknú používať ženy, a to predovšetkým pojmy používané vo virtuálnych skupinách, kde ženy zdieľajú svoje skúsenosti. Tento virtuálny svet nie je odpojený od sveta reálneho, práve naopak. Tieto online komunity treba vidieť ako logické pokračovanie malých osobných stretnutí – komunít, ktoré vďaka dnešnej technike spájajú ženy z celého sveta. [mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“24″ bg_color=“#FDEDEC“ txt_color=“#424949″] Upozornenie: nasledujúci text obsahuje témy ako násile, znásilnenie, sexuálny útok, trauma a škodlivé praktiky pri pôrode [/mks_pullquote] V prípade online prostredia sme sa stretli s množstvom webových stránok, blogov a facebookových stránok, ktoré prinášajú príbehy žien, ktoré zažili niektorý typ nerešpektujúceho a násilného správania pri pôrode. Ženy sa zvyčajne snažia vystihnúť svoje pocity a svoju pôrodnú skúsenosť. Od výrazov jemnejšieho charakteru ako „bad birth experience“ – zlá pôrodná skúsenosť, cez silnejšie vyjadrenia ako „birth trauma“ – pôrodná trauma, až po expresívne výrazy ako „birth rape“ – pôrod ako znásilnenie. Tieto stránky opisujú skôr jednotlivé príbehy žien, ktoré boli násiliu pri pôrode vystavené, avšak našli sa aj snahy presne zadefinovať jednotlivé pojmy. Spoločným znakom týchto príbehov je, že na konci pôrodného procesu je matka a dieťa, ktoré sú zo spoločenského hľadiska „v poriadku“. V skutočnosti je tu však žena, ktorá preventívne dostala napríklad umelé hormóny, čím sa narušila jej hormonálna rovnováha, alebo jej bola poškodená vagína epiziotómiou, z ktorej sa musí následne liečiť alebo má bolestivé bradavky, pretože jej dieťa bolo v prvých hodinách kŕmené fľašou či striekačkou. Takáto žena však nie je „zdravá“. Dokonca nie je zdravé ani jej dieťa, ktoré sa musí liečiť z ranej separácie, alebo bolo v prvých dňoch života dokrmované striekačkou, následkom čoho má problémy s prisávaním a tak samotným dojčením. Zdravá je iba žena, ale i dieťa, ktorých fyzické a/alebo psychické zdravie neboli pri pôrode poškodené.[1]

Našli sa snahy vnímať rozdielne pojem „birth trauma“ – pôrodná trauma a „birth rape“ – pôrod ako znásilnenie, teda vnímanie toho, či ženin pôrod bol traumatický alebo to bol pôrod, ktorý sa prirovnáva k znásilneniu.

„…Existuje ešte viac problémov s otázkou „pôrodnej traumy“ a „pôrodu ako znásilnenie“. V prvom rade – nie je to jedno a to isté. Žena môže zažiť traumatický pôrod bez toho, aby zažila pôrodné znásilnenie. To sa javí byť hlavná príčina nedorozumení medzi mnohými ľuďmi. Ženy nenazývajú akýkoľvek zásah do pôrodu ako „znásilnenie“. „Pôrodné znásilnenie“ je termín používaný na opis situácie, kedy poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nezískal informovaný súhlas a využíva svoje mocenské postavenie na vytvorenie nátlaku alebo na ovplyvňovanie ženy, ktorá je v zraniteľnej pozícii, aby sa podvolila navrhovanej procedúre. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže používať manipuláciu, nátlak alebo silu na dosiahnutie toho, aby žena urobila to, čo chce on a nie to, o čom je presvedčená ona. Často je to vo chvíľach, kedy sa žena cíti v ohrození života alebo má strach o život svojho dieťaťa, ale neskôr zistí, že zo skutočného zdravotného hľadiska bola nevyhnutnosť postupu diskutabilná. Aj v prípadoch, keď ide o nevyhnutný zdravotnícky postup, ženy majú často pocit, že ak by im umožnili vyjadriť svoj súhlas s daným postupom, necítili by sa zneužité alebo traumatizované.“ [2]

Na inom mieste je snaha zadefinovať „birth rape“ – „pôrod ako znásilnenie“ takto:

„Žena, ktorá je znásilnená pri pôrode nezažíva útok takým spôsobom, ktorý sa zmestí do typických definícií, platných v civilizovanej spoločnosti. Penis zvyčajne nikde v príbehu nenájdete a páchateľ dokonca ani nemusí ním disponovať. Ale prsty, ruky, vákuumextraktor, pôrodnícke kliešte, ihly a nožnice… to sú nástroje pôrodného znásilnenia a sú ovládané s takou silou a viac menej bez súhlasu rodičky, ako keby neznámy páchateľ stiahol okoloidúcu z ulice a pred tým, ako ju zneužil, by ju zviazal. Ženy sú fackané (preplieskané), prikazuje sa im, aby boli ticho, aby prestali robiť hluk a neotravovali, pretože si to všetko zaslúžia, a že to ony nemali roztiahnuť svoje nohy pred deviatimi mesiacmi, keď ich nechcú rozťahovať teraz. Pod vplyvom vyhrážok, hrozieb a zastrašovania sa im predkladajú postupy, ktoré nepotrebujú a zásahy, ktoré nechcú. Niektoré ženy sú fyzicky obmedzované v pohybe, ich nohy pridržiavajú, aby zostali roztiahnuté alebo sa tlačí na ich brucho.“[3] Zdá sa, že pojem „pôrod ako znásilnenie“ alebo „pôrodné znásilnenie“ veľmi dobre vystihuje pocity niektorých žien. Z našej praxe vyplýva, že ženy pri opisovaní svojich zážitkov často hovoria „Cítila som sa ako znásilnená“ alebo „Cítila som sa zneužitá“ či „Najhoršia bola tá bezmocnosť“. Pričom sa to častokrát deje za bezmocného alebo naopak súhlasného prizerania manžela/partnera rodiacej ženy, otca ich spoločného dieťaťa, ktorý si taktiež nemusí byť vedomý, že je vlastne svedok násilia. Zo skúseností zo zahraničia môžeme konštatovať, že používanie tohto pojmu vyvolalo vášnivé až negatívne reakcie a na mnohých dokonca feministických blogoch bol tento pojem odsúdený ako k urážajúci „skutočné znásilnenie“ a k popretiu pocitov žien, ktoré sa cítili pri pôrode znásilnené.

To nemôžeš tak brať – veď si len robili svoju prácu!

Za „skutočné znásilnenie“ sa pritom považuje sexuálne alebo sexualizované násilie a najčastejšie túto definíciu spĺňa násilné vniknutie penisu do vagíny. Ak sa to neudeje, tak rozhoduje motivácia toho, kto násilný akt urobil. Ak to bolo vykonané s úmyslom vlastného potešenia a sexuálneho uspokojenia[4], tak to spĺňa v očiach spoločnosti „skutočné znásilnenie“. Ak však ten alebo tá, ktorí bez súhlasu alebo proti nesúhlasu narušia osobnú integritu tela inej osoby a definujú toto narušenie ako „svoju prácu“ či „povinnosť“, prípadne „medicínsky úkon“, tak sa to už za „skutočné znásilnenie“ nepovažuje. Zdá sa teda, že ten, kto má moc konať proti vôli a narúšať telesnú integritu, má aj moc definovať charakter tohto narušenia. Ak by sme však ako spoločnosť pripustili, že jedine osoba, ktorej osobná integrita bola narušená, môže definovať túto svoju skúsenosť, museli by sme pripustiť, že niektoré ženy skutočne vnímali medicínske úkony pri pôrode ako znásilnenie. Na druhej strane sa môžeme stretnúť s normalizáciou násilia na strane samotných žien a popretím vlastných pocitov a ospravedlňovaním tých, ktorí konali násilne. Nasledovný citát z knihy Judith Herman, nie je v kontexte pôrodov, no ak by sme sa cezeň pozreli na ženy, ktoré zažili násilie pri pôrode, tak uvidíme, že aj ony čelia odsúdeniu svojich pocitov a popretiu ich skúseností: „Veteráni, ktorí sa vrátili z boja, môžu byť frustrovaní naivnými nerealistickými predstavami svojich rodín o boji, ale ich rodiny a okolie aspoň uznajú fakt, že boli vo vojne. Obete znásilnenia často nemajú ani toto uznanie. Mnohé z toho, čo ženy zažívajú ako agresívne násilie, sa ako také nevníma ani zo strany ich najbližších. Ženy, ktoré takéto veci zažili, sú teda v situácii, keď si musia vybrať, či vyjadria svoj vlastný názor, alebo ohrozia svoje vzťahy s inými ľuďmi. Za takýchto okolností môže byť pre mnohé ženy veľmi problematické dokonca čo len pomenovať svoju skúsenosť. Prvou úlohou uvedomovacieho procesu je teda jednoducho nazvať znásilnenie pravým menom“ [5] Veríme, že ak prvý krok ozdravného procesu je pomenovanie násilia tým, čím je, dávame tým ženám možnosť vybrať si toto pomenovanie, ktoré najlepšie vystihuje ich pocity. Potom samotné ženy, ktoré boli vystavené násiliu pri pôrode, prestanú hovoriť o pôrodoch ako o ťažkých alebo zlých, ale jednoducho ich nazvú pravým menom, a tak urobia prvý krok nielen k vyliečeniu vlastnej traumy, ale traumy celej spoločnosti. V každom prípade je však potrebné rešpektovať jazyk, ktorý žena používa ako aj jej vlastné pocity.

Trpíš Štokoholmským syndrómom!

Nie všetko, čo je normalizované, je aj normálne. Niektoré jednoznačne škodlivé praktiky – ako je napríklad tlačenie na brucho sa vyskytujú v našom systéme tak často, že ich považujeme buď za nutné zlo alebo dokonca za dobré a prospešné. Ženy, ktoré tieto praktiky negatívne nevnímajú, môžu byť proti svojej vôli označené za obete násilia. Ak sa voči tomuto pomenovaniu vymedzia – keďže sa vôbec ako obete necítia, dokonca naopak môžu pociťovať celú škálu pozitívnych pocitov voči zdravotníckemu personálu (môžu ho vnímať ako nápomocný, príjemný, život zachraňujúci a pod.), môžu sa stretnúť s rovnako silnými negatívnymi reakciami ako ženy, ktoré by rovnakú skúsenosť opísali negatívne. Ich spokojnosť sa chápe ako „nevzdelanosť“, sú označené za „ovce“ či „trpiace Štokholmským syndrómom“. Som presvedčená, že pocity žien, ich jazyk, pojmy a vnímanie pôrodnej skúsenosti treba rešpektovať. A to oboma smermi. Nálepkovanie je zraňujúce a zabraňuje konštruktívnej diskusii. Nikto nechce byť „nevďačná hysterka“ ani „nevzdelaná ovca“.

Pravda je niekde uprostred. Či?

„Nič nie je čierno-biele a pravda bude asi niekde uprostred“ – asi takto nejako zvykne vyzerať snaha zmierniť diskusiu o násilí pri pôrode. Nie žeby neexistovala šedá zóna, ale základy sú položené a stoja na tzv. dobrej praxi. Pod dobrou praxou myslíme takú starostlivosť, ktorá je v súlade s medzinárodne uznávanými medicínskymi a právnymi štandardami (Základné informácie o nich nájdete spracované v publikáciách Ženy-Matky-Telá I a Ženy-Matky-Telá II. Na skúsenosť žien sa teda vieme pozrieť cez dobrú prax a vieme pomenovať – dobrá prax vyzerá „takto“. Ak boli splnené „tieto“ okolnosti, tak boli dodržané práva. Kľúčovou okolnosťou je poskytovanie zdravotnej starostlivosti s informovaným súhlasom ženy. V porovnaní s dobrou praxou zároveň vieme identifikovať porušenia práv žien, ktoré môžeme nazvať rôzne – v závislosti od toho, aký pojmový aparát používame. Autorka: Zuzana Krišková, Konzultantka: Miroslava Rašmanová, Jazyková korektúra: Alena Kolesárová, Fotografia: c.j.h. Flickr Článok vychádza z internej správy občianskeho združenia, ktorej spoluatorkami sú: Zuzana Krišková, Zuzana Lafférsová a Adriana Kamenická Aktualizované 30.11.2020 [1] Podľa definície WHO zdravie nie je iba absencia choroby, ale stav úplnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody. [2] http://www.birthactivist.com/2010/11/what-feminists-should-know-about-birth-rape/ cit. Online [15.3.2014] [3] http://birthraped.wordpress.com/whats-birth-rape/ cit, online [15.3.2014] [4] V literatúre sme sa stretli aj so sexuálnym násilím, ktoré zahŕňalo aj znásilnenie rodiacich žien, či iný útok sexuálneho charakteru. Sexuálnemu/sexualizovanému násiliu budeme venovať samostatný článok. [5] Herman J., Trauma a Uzdravenie. 2001, Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt a Občianske združenie Pro Familia, 342s., ISBN 80-85549-24-7, s. 99

The post Násilie pri pôrode? A nepreháňaš trošku?! appeared first on Ženské kruhy.

Druhá časť rozhovoru s Penny Simkin: trauma z pôrodu

Ženské kruhy — Mon, 02 May 2016 04:17:37 +0000

[mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]Penny Simkin je fyzioterapeutka a dula, ktorá sa venuje prevažne ženám s traumou, a najmä ženám sexuálne zneužitým v detstve. Počas svojej vyše päťdesiatročnej praxe si za zlepšovanie starostlivosti o rodičku získala rešpekt žien i lekárov. Okrem prednášania publikovala desiatky odborných článkov a kníh a dodnes je aktívna v rôznych organizáciách a spoločnostiach bojujúcich za zlepšenie podmienok v pôrodníctve. Vo svojej praxi vída, aké dôsledky má predchádzajúca trauma na priebeh pôrodu a zároveň vie, ako málo stačí, aby sa pôrod stal pre ženu traumatizujúcim zážitkom. Jej mottom je, že nezáleží na mieste pôrodu, ale na spôsobe starostlivosti o ženu.[/mks_pullquote][mks_separator style=“solid“ height=“2″]

<< prečítajte si prvú časť rozhovoru

Čo je to trauma a čo spôsobuje traumu počas pôrodu?

Pôrod je často prvou traumou, ktorú žena prežije, ak o ňu bolo veľmi zle postarané. Napríklad ak ženu niekto prefacká, lebo sa správa počas pôrodu nevhodne – to je trauma. Musí nastať traumatický zážitok. To nie je iba, že má ťažký život. Ale traumatický zážitok zahŕňa ešte ďalšie veci. Je to zážitok, kedy žena verí, a to bez ohľadu či to je alebo nie je pravda, že je v ohrození života alebo zdravia, alebo jej dieťa môže byť ohrozené alebo zomierať. Cíti sa bezmocná, bez kontroly, nevypočutá, nerešpektovaná. Dobrá správa je, že to, čomu ona verí, je to, načo je potrebné sa zamerať. Poznáme iné traumy, ktoré nespochybňujeme, napríklad keď niekto prežije autonehodu alebo ak prežil vojnu. Bojíme sa o vojakov v Afganistane, že prichádzajú domov s posttraumatickou stresovou poruchou. Nechcem to zľahčovať, ale každý rok má oveľa viac žien posttraumatickú stresovú poruchu z pôrodu ako sa vracia mužov z vojny. Majú ten istý syndróm a nikto si ich nevšíma! Kto sa o to zaujíma? Ja áno!

Myslíte si, že zdravotníci nevidia tento problém? Nechcú ho vidieť, počuť o ňom?

Áno, myslím si to. Veľa z nich sa snaží ho nevidieť. Hovorila som o traume so skupinou lekárov a oni na to odpovedali: „Aaale, prosím vás! Pôrod je radosť! Veď to viete, nie?“ A to je to, čo nás mätie. Máme ten obraz, že dieťa je milé, matka je roztomilá v nočnej košeli s dieťaťom na rukách, pôrod je úžasná udalosť. Lekári majú pocit, že to stvorili. I napriek tomu, že dieťa vytrhli z matky, matku medikovali a nastrihli. A ak im poviete, že pre ženu takáto udalosť bola traumatická a že má z toho posttraumatický stresový syndróm, nechcú tomu uveriť: „Ja som milý človek a privádzam deti na svet!“ Majú tento komplex. Musíme im to ale povedať. Že niektoré ženy počas pôrodu extrémne trpia. A to je práve moje aktuálne profesionálne zameranie, sexuálne násilie a pôrody. Napríklad veľa sexuálne zneužitých obetí, či už znásilnených alebo pohlavne zneužitých, nebude tolerovať vaginálne vyšetrenia počas pôrodu. Alebo nič, čo by vyžadovalo umiestnenie do pošvy. Snažím sa udržať takéto ženy optimistické a v pohode, aby používali to, čo sa za roky terapií naučili. A potom, zažijú úžasný pôrod a je to ich preliečenie, ktoré im otvára novú cestu v živote, novú úroveň posilnenia. To je moja práca. Zvrátiť to v pozitívny zážitok. Ale niekedy to býva veľmi bolestivé.

Môže sa stať, že sa žena cíti po pôrode ako sexuálne zneužitá?

Áno a deje sa to veľmi často. Veľa žien chce použiť slová ako násilie a znásilnenie, keď hovoria o svojom pôrode. Cítia sa ako kus mäsa. Cítia sa nerešpektované, akoby boli iba objekt. Je to veľmi časté. A je to veľmi smutné. Týka sa to viac toho ako bola žena ošetrovaná a ako bolo o ňu postarané, nie že by iba trpela pri pôrode, ale cíti sa podvedená a zneužitá. V podstate je to dobrá správa, pretože toto máme možnosť napraviť. Aj náhly cisársky rez môže byť pre ženu traumatický, ak sa zrazu začnú diať veci a nikto s ňou nehovorí. A keď je každý ticho a zrazu vezmú dieťa preč, aj to je traumatické. Toto všetko môže v žene vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu.

Aký je rozdiel medzi posttraumatickou stresovou poruchou a posttraumatickým stresom?

Posttraumatický stres je v podstate to isté ako posttraumatická stresová porucha (PTSD), okrem toho, že má menej symptómov. Dôležité je, že žena sa vie z toho dostať bez toho, aby chodila na terapiu alebo to nejako riešila. Čas a ľudia, s ktorými sa o tom rozpráva, jej prinesú uvoľnenie a preliečenie. Aj keď žena mala traumatický pôrod alebo dieťa sa narodilo s nejakým poškodením; napríklad, že má poškodené rameno, lebo sa vykĺbilo pri pôrode, alebo žena má rozsiahlu epiziotómiu – sú to väčšinou prípady, s ktorými sa žena dokáže vyrovnať. I keď je to traumatické, bolestivé a žena pôrod nenávidela. Nemá však pocit, že by bol niekto k nej odporný alebo krutý, a to je to, čo posttraumatickú záťaž delí od PTSD. Práve dula môže byť tá osoba – nárazník, ktorá môže zvrátiť traumatický pôrod, aby sa nestal posttraumatickou stresovou poruchou. A to preto, že tam je. Lebo počúva a keď sa ide niečo diať, uistí ženu, že tam s ňou je a že všetko bude v poriadku. Dýcha s ňou a sústreďuje ju na pôrod, tak, aby to spoločne zvládli. Nikdy ju neopustí. Žena sa tak necíti opustená alebo nevypočutá. Myslím, že to býva práve spúšťačom PTSD. Ale hádajte, kto je potom traumatizovaný? Dula. Je tam pre tú ženu a je vystrašená na smrť. Dula nemá kam ísť a zdieľať to, čo zažila. A preto mám obavy, lebo dula je jediná, ktorú to zaujíma. Nik iný to nerieši. Potom sa ženy liečia cez internet, kde píšu pôrodné príbehy.

Ako môže slovník, ktorý pri pôrode používame, ovplyvniť ženu a jej pocity?

Väčšina doktorov používa donucovací jazyk. Pokúšajú sa tak ženu naviesť k tomu, aby akceptovala niečo, čo odmieta. V USA na to používame výraz „karta mŕtveho dieťaťa“. Určite ste to už počuli, že vytiahnu na ženu práve túto kartu „mŕtveho dieťaťa“. Takže povedia: „Ak nevezmete tieto antibiotiká, ohrozíte svoje dieťa“, alebo „Ak nenaplánujeme sekciu medzi 38. -39. týždňom, môže zomrieť. A vy ste taká egoistická, že myslíte iba na seba a chcete zažiť prirodzený pôrod.“ Táto manipulácia, ktorá sa používa aby získali súhlas ženy, je typom jazyka, ktorý sa používa v celej medicíne, ale podľa môjho názoru v pôrodníctve najviac. Alebo sa používa slovíčko „iba“. „Bude to bolieť iba minútku“, „Iba vám dám ihlu do ruky“, „Iba vyšetrím váš krčok“. Snažia sa, aby niečo, čo pôvodne vyzerá zle, pôsobilo krajšie. Je to niečo nepatrné. A tak žena zvykne súhlasiť, lebo sa to zdá ako niečo, čo jej nespôsobí veľkú bolesť. Veľa ľudí má pocit, že by sa nemalo používať slovo bolesť, ale slovo „tlak“. Nesúhlasím s tým. Myslím si, že sa snažia žene predať niečo, čo by inak nekúpila. Radšej preferujem slovo bolesť, nie však utrpenie. Takto to cítim. Kým je bolesť zvládnuteľná a ovládateľná, nie je žiadny problém. A tváriť sa, že žena nezažije pri pôrode bolesť, je vytvoriť v nej pocit, že to bude úžasné. Myslím, že v tomto sa veľmi mýlime. Najmä ľudia, ktorý používajú hypnopôrod nechcú, aby sme používali slovo bolesť. Ale myslím, že iba zle chápu význam slova a predstavujú si pod tým skutočne utrpenie. Emocionálnu bolesť, slabosť, stratu kontroly a podobne. Podľa mňa, ak bolesť dokážem ovládať, nie je mojim nepriateľom.

Keď sme na kúpalisku, používame plavky. Ale keď žena rodí, každý berie za samozrejmosť, že je odhalená, s nohami od seba. Ako môžeme žene pomôcť uchovať intimitu pri pôrode?

Predpokladajme, že tam je žena, ktorá nechce byť vystavená. Väčšinou zakryjem ženu tak, aby iba lekár, prípadne pôrodná asistentka videla na intímne časti a mohla zachytiť dieťa.

Často teda pracujete so ženami s traumou, môžete prosím vysvetliť, ako trauma ovplyvňuje ženu ako matku, milenku, biznismenku?

Veľa žien, ktoré mali traumatický pôrod opisujú, že necítili spojenie so svojím dieťaťom. Cítili sa viac ako opatrovateľky detí než ako matky. Šli cez emócie, ale nebola tam láska. Myslím, že ak je žena ponižovaná alebo zahanbená pri pôrode – je to prejav násilia. Ostane v nej prázdno. Môže samu seba vnímať ako schopnú, ale cíti, že je tam rana, ktorá sa nehojí. Môže o sebe začať pochybovať alebo zistí, že je ľahšie zraniteľná. Ako milenka – ak cíti, že bolo vykonané násilie na jej genitáliách, je možné, že už si nevie užívať milovanie alebo sa vôbec nechce ocitnúť v sexuálnom spojení. A v tej chvíli sa jej manželstvo môže veľmi ľahko rozpadnúť. Čo je pozitívne a treba o tom hovoriť je, že existuje aj posttraumatický rast. Znamená to, že žena dokáže prekonať prežitú traumu a stáva sa silnejšou a schopnejšou, ako bola predtým. Veľa o tom ešte nevieme, ale toto je výskumná oblasť budúcnosti. Vidím to a vidím to i v ľuďoch. A pôrod môže byť veľkým krokom v posttraumatickom raste. Tento rozhovor zakončím príbehom. So svojou priateľkou Phyllis som napísala knihu „Keď rodia ženy, ktoré prežili násilie“. Písali sme ju dvanásť rokov. Jedného dňa som povedala: „Dobrý pôrod je lepší ako rok terapie“. A ona mi oponovala: “Nie.“ A tak sme o tom diskutovali a nakoniec povedala „Dobrý pôrod sú dva roky terapie!“ Počas pôrodu ide žena až do úplnej hĺbky svojej duše. A keď to zvládne, keď prekoná samu seba, môže vyjsť silnejšia než kedykoľvek predtým. Ak pri pôrode pocíti hlboké zranenie, cíti sa zdrvená, tak na tom bude horšie ako kedykoľvek predtým. A to je ten dôvod prečo sa o ňu musíme starať. Rozhovor pripravili: Mária Martiniaková, Zuzana Krišková Preklad: Hana Harenčárová Jazyková korektúra: Andrea Rábeková

The post Druhá časť rozhovoru s Penny Simkin: trauma z pôrodu appeared first on Ženské kruhy.

Rešpektujúce gynekologické vyšetrenie

Zuzana Krišková — Thu, 06 Feb 2014 18:18:45 +0000

Na absolvovanie preventívnej prehliadky u gynekológa alebo gynekologičky máme nárok raz ročne ¹. Z našich skúseností vyplýva, že väčšine žien nie sú gynekologické prehliadky veľmi príjemné a absolvujú ich s väčším či menším sebazaprením. Pri diskusii o tomto článku Gabika skonštatovala: „Spomínam si, že keď som bola ešte mladučké dievčatko, rozprávala mi moja mama príhodu, ako zažívala nepríjemné vyšetrenie pred operáciou na gynekológii. Veľmi sa hanbila. Povzbudením pre ňu boli slová: „ Pani, nemusíte sa hanbiť, viete, pre nás „riť a čelo, jedno telo“. S týmto heslom som v neskoršom veku podstupovala svoje prvé i všetky následné gynekologické vyšetrenia ja sama. Nikdy pre mňa nebol problém si ľahnúť na kreslo, ani sa nechať vyšetriť. Brala som to ako bežnú prácu lekára a pre mňa nepríjemnú chvíľku, ktorú vydržím.“ Avšak mnohým ženám je gynekologické vyšetrenie také nepríjemné, že sa mu vyhýbajú roky. Apeluje sa na prevenciu, ale jednoducho mnohé ženy majú taký strach, že preventívne prehliadky ignorujú, kým ich niečo netrápi. A žiaľ, mnohé pokračujú vo vyhýbaní sa, aj keď ich už „niečo trápi“.

Čo by ženám s podobným problémom mohlo pomôcť?

V knihe Zdravá žena – Od narození k prvnímu početí gynekologička Christiane Northrupová opisuje ako pristupuje k svojim pacientkám pred a počas gynekologického vyšetrenia: „Keď vykonávam gynekologické vyšetrenie, spravidla umožňujem žene, aby si vybrala, či chce nadvihnúť chrbát vyšetrovacieho stola, aby na mňa v priebehu vyšetrovania videla. Trpezlivo vysvetľujem, čo budem robiť a prečo a pred každým ďalším krokom žiadam pacientku o dovolenie. Ak si to želá, má možnosť pozorovať vyšetrenie v zrkadle. Postupujem pomaly a hovorím jej, kde všade sa jej budem dotýkať. Používam čo najmenšie gynekologické zrkadlá primerané telu pacientky. (Ukladám ich do termostatu, takže sú stále teplé.) Pacientky, ktoré sú pred gynekologickým vyšetrením nervózne, inštruujem, ako uvoľniť panvové svaly, aby som mohla vyšetrovacie nástroje ľahšie zaviesť do pošvy. Najskôr im pomáham rozpoznať svaly panvového dna, ktoré zvierajú pošvu, potom ich vyzvem, aby ich stiahli čo najsilnejšie a na to sťah povolili. Toto povolenie im umožní uvedomiť si, ako sa majú pri vyšetrovaní uvoľniť, čo napomôže jeho ľahšiemu priebehu. To opakujem niekoľkokrát, pokiaľ si neuvedomí rozdiel medzi napätím a uvoľnením. Ak je žena mimoriadne vystrašená, vysvetľujem jej, že ma môže prerušiť, kedykoľvek si bude priať. Tak vie, že o vyšetrení môže sama rozhodovať. V niektorých prípadoch sa spolu s pacientkou, ak je vystrašená, alebo mimoriadne citlivá, rozhodneme v gynekologickom vyšetrení nepokračovať. Iba hovoríme o jej obavách a ja jej ponúkam informácie a podporu. K vyšetreniu sa vraciame až potom, keď sa naň cíti pripravená. Uisťujem ju, že panvové vyšetrenie je nepríjemné pre mnoho žien, a to aj vtedy, keď sa neboja, že sú choré, a že teda nie je vo svojich obavách a nepríjemných pocitoch sama.“² Priznávame, že téma „Ako zvládnuť gynekologickú prehliadku“ nepatrí zrovna medzi spoločensky obľúbené témy. Ale práve preto sme sa rozhodli tento článok napísať. Mali ste, alebo máte Vy, alebo niekto z vášho okolia problém podstúpiť gynekologické vyšetrenie? Ak áno, aký prístup zvolil váš ošetrujúci lekár alebo lekárka? Zažili ste podobný rešpektujúci prístup? Pomohlo Vám prekonať strach niečo iné? Alebo ste zažili presný opak tohto rešpektujúceho prístupu? Podeľte sa prosím s nami o svoj zážitok do diskusie . Je pre nás samozrejmosťou rešpektovanie Vášho súkromia a pochopiteľne anonymitu zaručujeme. Veríme, že osobné skúsenosti žien môžu byť povzbudením a inšpiráciou pre ďalšie ženy. 1. https://www.vszp.sk/poistenci/zdravotna-starostlivost/preventivne-prehliadky.html 2. Ch. NORTHRUPOVÁ: Zdravá žena, Od narození k prvnímu početí, Odborná publikace zaměřená na soulad psychických a fyzických aspektu ženy, Bantan Books s.469, ISBN 978-80-7249-249-7 s.331-332

The post Rešpektujúce gynekologické vyšetrenie appeared first on Ženské kruhy.

Záleží na pôrode?

Zuzana Krišková — Mon, 06 Jan 2014 10:04:29 +0000

Dôvodom založenia Občianskeho združenia Ženské kruhy bola snaha o zlepšenie podmienok na pôrod. Za ňou sa skrýval náš „zlý pocit, že s pôrodmi na Slovensku niečo nie je v poriadku“. Rozprávali sme si vlastné pôrodné zážitky, počúvali sme príbehy žien na stretnutiach, čítali pôrodné skúsenosti žien na internete, pozerali sme zinscenované pôrodné scény v televízii. Zažívali, hovorili, počúvali a videli sme konkrétne traumatické situácie, ako napríklad šitie pôrodných poranení bez anestézy, priväzovanie nôh žien, aby nemohli zmeniť polohu pri pôrode, nanútené rutinné zásahy do pôrodu, či naopak odmietanie zdravotnej starostlivosti, separáciu novorodencov od matiek. Amnesty International vydala krátke video, v ktorom upozorňuje na „violence at birth“, teda násilie pri pôrode. Žena je v ňom prezentovaná ako objekt, ktorý nemá žiadne rozhodovacie práva a veci sa jej jednoducho dejú. Akokeby jej telo a pôrod boli „majetkom“ pôrodníkov a pôrodnice, ktorí jej dieťa „odrodia“. Hoci vo videu neuvidíte žiadne krvavé zábery či fyzické zápasenie, je až zarážajúce, ako presne a pravdivo zobrazuje násilné a nerešpektujúce správanie. Priam cítite bezmocnosť rodiacej ženy. Toto video môže otvoriť nespracované traumy mnohých žien a podľa už zozbieraných reakcií ho mnohé z nich neboli schopné dopozerať.

Dá sa to aj inak

Podobný scenár pôrodu, ako mala žena z videa, sme mnohé nielen zažili, ale počuli a čítali stovky krát, s inými „aktérmi“ a s inými detailami. Príbeh za príbehom sme zhromažďovali skúsenosti žien, rodiacich v slovenských pôrodniciach. Nevedeli sme však, ako ich podať ďalej. Ako pomenovať to, čo bolo v tých príbehoch spoločné? Zo všetkých sme mali zlý pocit a z niektorých z nich dokonca nočné mory. Ale ČO bolo v nich TO, čo v nás vyvolávalo ten „zlý pocit“? Podľa skúseností žien s pôrodmi v zahraničí sme vedeli, že rodiť v pôrodnici sa ale dá úplne inak. Napríklad v inej polohe, bez nástrihu, urýchľovania, liekov, ale hlavne v inej atmosfére, zachovávajúc bezpečnú starostlivosť. Nasledujúce video tiež zachytáva pôrod v pôrodnici: V čom je iný pôrod, ktorý zažila žena z druhého videa? Taktiež rodila v nemocnici. Avšak za podpory svojho partnera a zdravotníckeho personálu, ktorý sa k nej správal vľúdne, empaticky a s rešpektom. Zároveň jej dopriali krásne a radostné zvítanie sa so svojim dieťatkom spolu s jej partnerom.

Prečo hovoríme o nerešpekte a násilí?

Na začiatku našej práce nám chýbal jazyk, ktorým by sme mohli pomenovať to, čo sme iba cítili. Dnes jasne hovoríme o nerešpektujúcom a násilnom správaní pri pôrode. Pod pojmom „násilie“ pritom nechápeme iba spôsobovanie fyzickej bolesti. V súlade s rôznymi definíciami pod tento pojem zaraďujeme aj verbálne, psychické útoky, zanedbanie a neochotu konať, zastrašovanie a úmyselné obmedzovanie slobody. Napíšte nám prosím do diskusie váš názor. Záleží podľa vás na tom, ako a čo prežívame počas pôrodu? Záleží na tom, aké prostredie nás obklopuje a ako sa k nám správajú osoby, ktoré nás sprevádzajú? Aký máte pocit, keď sa povie „násilie pri pôrode“? Čo Vás pri tom napadá? Ako by ste pomenovali takéto správanie vy?

The post Záleží na pôrode? appeared first on Ženské kruhy.

Najťažšia voľba

jan@webgate.digital — Tue, 01 May 2012 13:48:55 +0000

Pred takmer dvoma rokmi som mala možnosť pozrieť si český dokument režisérky Dagmar Smržovej s názvom „Nejtěžší volba.“ Priznám sa, že dokument na mňa zapôsobil takou silou, že odvtedy neprešiel ani jeden deň, v ktorom by som si naň nespomenula. Skladám poklonu, akým citlivým spôsobom film zachytáva tému tak bolestnú.

Tému, ktorej sa dotkla asi každá tehotná žena : „Čo budem robiť, keď mi povedia, že moje dieťa je ťažko postihnuté?“ Napriek silnému dojatiu som cítila úprimnú vďaku ženám, ktoré prehovorili a zároveň vďaku, že som sa mohla dotknúť ich posolstva. Niečoho jemného, bolestného, ale zároveň neuveriteľne pokojného a plného lásky. Protagonistky filmu chcú pomôcť ďalším matkám v tom, aby boli slobodnejšie pri rozhodovaní, keď ich stretne niečo podobné. Keď budú postavené pred najťažšiu voľbu svojho života.

[mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]„V pôsobivom dokumente Dagmar Smržovej vystupujú ženy, ktorým bola v tehotenstve prenatálne diagnostikovaná ťažké poškodenie plodu a stáli pred rozhodnutím, či svoje dieťa donosia, alebo tehotenstvo ukončia potratom. Všetky sledované hrdinky sa nakoniec rozhodli svoje dieťa prijať a prípadne s ním aj prečkať odchod z tohto sveta. Ženy popisujú cestu, ktorú si zvolili a dopad ich rozhodnutia na ne samé a ich blízke okolie. Režisérka skúma predovšetkým etickú a duchovnú úroveň témy a jej pohľad je mimoriadne osobný. Dokument je jedinečný predovšetkým nápaditým vizuálnym spracovaním a úplnou otvorenosťou, s akou prenikáme do intímneho sveta sledovaných žien. Film je tiež kritickou úvahou o výhodách a nevýhodách prenatálnej diagnostiky a o prístupe zdravotníkov k matkám s týmto problémom.“ CSFD[/mks_pullquote]

V súčasnosti v slovenských gynekologických ambulanciách a na genetických oddeleniach čaká čím ďalej viac zúfalých, neistých žien na výsledky prenatálnych vyšetrení svojich bábätiek. Natíska sa otázka: Je naozaj správne, keď sú ženy zneisťované podmieneným materstvom, ktoré sa stane „naozajstným“ až podľa toho, ako dopadnú vyšetrenia? Dieťatko v brušku často vítame s pocitom, že jeho život bude mať cenu až vtedy, keď výsledky testov dopadnú dobre. A testov ruka v ruke s vyspelejšou úrovňou medicíny stále pribúda. Spomínaný dokument mi ukázal, že žena sa môže rozhodnúť aj inak, ako podstúpiť potrat. Nemusí, ale môže.

[mks_pullquote align=“left“ width=“600″ size=“15″ bg_color=“#ffffff“ txt_color=“#000000″]„Tešili sme sa na každú chvíľu, keď nášho Jána budeme vidieť na ultrazvuku. My sme sa rozhodli, že je jednoduchšie dieťaťu, ktoré sa ešte nenarodilo, dať meno a milovať ho také, aké je. Myslím, že súčasný svet sa smrti bojí. Myslí si, že keď sa o smrti nebude hovoriť, tak smrť zmizne. Ale to nie je pravda. Smrť sa nestratí. My všetci jedného dňa zomrieme a nie je to hrôza, nie je to najhoršie, čo sa človeku môže stať. Najhoršia je neláska. Nenávisť.“ [2. Citáty žien z dokumentu]

„To rozhodnutie, že pôjdem touto cestou, tou prirodzenou, že to vlastne nechám, ako to dopadne a že budem ten život ctiť a budem sa o neho starať, proste pokým bude možnosť, aby ona vo mne žila, tak myslím, že to mi dalo tú silu prekonať všetko, čo sa stalo.“[3. Citáty žien z dokumentu][/mks_pullquote]

Rozhovor s Martinou Dbalou (jednou z mamičiek z dokumentu ) v relácii Kafemlýnek rádia Proglas ešte doplnil to, čo v dokumente vypovedané nebolo. Príbeh slovenskej mamičky Lucie nám ukázal, že schopnosť a voľba prijať dieťa aj s jeho osudom, nenachádza podporu a pochopenie u zdravotného personálu, ani u širšieho, či blízkeho okolia rodičov, ktorí čelia tomuto rozhodnutiu.

Čakanie na pôrod ťažko poškodeného dieťatka isto nie je univerzálna voľba pre všetky ženy. Tieto ženy nám ukázali, že nie je pravda ani to, že univerzálne každá žena musí podstúpiť prerušenie tehotenstva . Súdy nad „správnou voľbou“ mi neprináležia a nie sú ani cieľom tejto úvahy. Myslím si, že rešpekt k rozhodnutiu rodičov a ich podpora je to najmenej a zároveň to jediné, čo rodičom môžeme poskytnúť, nech už je ich rozhodnutie akékoľvek. Ženy by ale mali vedieť, že majú možnosť voľby. A na to potrebujú pravdivé informácie.

The post Najťažšia voľba appeared first on Ženské kruhy.