Po roku som konečne zostala tehotná, a tak sme sa veľmi tešili. Bola som objednaná ku svojej gynekologičke na potvrdenie tehotenstva. Odmietla ma však vyšetriť, lebo v tom čase prebiehalo celoplošné testovanie na covid, a ja som sa ho nezúčastnila. Nakoniec som zmenila doktorku, s ktorou som si hneď dohodla termín a tehotenstvo sa potvrdilo.

Tešila som sa, ale nebolo to vôbec ľahké. Celý čas ma zo všetkého napínalo, veľa som vracala. Prešlo to až po štvrtom mesiaci. Stále mi však smrdela zubná pasta, pečivo, dym, všetko smotanové. Začali mi ešte aj praskať cievky po celom tele.

Poradne dopadli vždy dobre. Až do dňa, keď mi brali stery z krčka a zistili sa nejaké zmeny. Doktorka ale povedala, že sa to môže pôrodom upraviť, a tak aj neskôr bolo. No po tomto vyšetrení ma začalo akosi bolieť brucho a neskôr dosť tvrdnúť. Začala som brať magnézium. Bolesť doktorka pripisovala rozťahovaniu maternice.

Dlho sme nevedeli pohlavie bábätka. Začínala som pomaly tridsiaty týždeň, keď mi doktorka oznámila, že to bude chlapec. Veľmi sme sa tešili, no nie dlho. Keď sme prišli domov z poradne, na ktorej mi doktorka okrem sona skontrolovala aj krčok maternice, začala som strašne krvácať. Prežívala som hrozné chvíle.

Hospitalizácia v tehotenstve

Našťastie malý bol v poriadku, ale musela som zostať v nemocnici. Najskôr ma poslali na izbu, odtiaľ na sono, naspäť na izbu. Podarilo sa mi trochu upokojiť, ale potom prišiel šok.  Sestrička mi pichla kortikoidy, aby sa bábätku dovyvinuli pľúca a poslala ma o poschodie nižšie. Vraj si mám ísť poobzerať pôrodnú sálu. Vtedy som si myslela, že asi odpadnem. Tam ma dali hneď na pásy a dávali mi rôzne infúzie. Medzitým som si vypočula asi dva pôrody a bolo mi ešte horšie. Na stene bola aj telka. Práve v nej bežal Dr. House. Zrovna tam bola žena, ktorá potratila. Nič lepšie vtedy v telke bežať nemohlo. Bolo mi otrasne. Nevedela som, čo sa bude ďalej diať.

Asi po dvoch hodinách prišiel primár. Skontroloval ma a povedal, že vôbec netuší, čo mohlo spôsobiť takéto náhle krvácanie. Skonštatoval, že krčok musel byť zrejme podráždený. Poslal ma naspäť na izbu a tam mi dávali znova lieky a infúzie s tým, že im mám oznámiť, ak začnem znova krvácať.

Doktorka na vizite ma skoro nikdy neskontrolovala. Sťažovala som sa na bolesti brucha a krížov pôrodnej asistentke, no nikto to neriešil. Keby som nepovedala, aby mi vymenili kanylu, asi by to nikto neurobil. Napuchla mi z toho žila a spravila sa mi modrina, ale jedna milá pôrodná asistentka mi priniesla na to obklad. Nemohla som dvíhať nič ťažké, no pre mňa bolo ťažké už len odniesť si tácku s obedármi z chodby na izbu. Nič som už nevládala, ledva som sa vliekla a brucho mi tvrdlo pri každom pohybe.

Na izbe som nemohla ani poriadne jesť, pretože tam nebol stôl ani stoličky a na ten malý stolík pri posteli sa to ani nezmestilo. Okrem toho, keď som si sadla na posteľ, to jedlo som nemala pred sebou, ale vedľa seba. Tak sa mi jedlo strašne ťažko. Keby som sa teda chcela najesť normálne, tak by som ten ťažký stolík musela presúvať.

Chýbala mi podpora a informácie

Bolo mi naozaj čoraz horšie fyzicky aj psychicky. Návštevy boli zakázané. Bolo to strašne náročné. Už mi bývalo tak zle, že som ledva došla na záchod a aj sprchovanie sa bolo nadľudský výkon. Keď som začala krvácať znova, išla som to oznámiť sestričkám. Po hodine prišla za mnou doktorka a vynadala mi, že sa mám správať ako matka a ako dospelá, že to je stará krv. Každý deň sa ma pýtala, či mi neodteká plodová voda. No ja som ani nevedela, lebo stále zo mňa čosi tieklo.

Brali mi krv a keď som sa slušne spýtala, že kedy asi budú výsledky, tak mi len nepríjemne oznámila, že keď budú, tak budú. Jeden doktor mi lieky nasadil, druhý vysadil a ďalší zase nasadil. Ďalší by ma už domov poslal. Potom mi brali stery, a že všetko fajn a na;koniec prišla za mnou doktorka, že mám infekciu – ureaplazmu.

Bolo mi už tak zle, že som nič nevládala. Telo som mala celé stuhnuté, celá som sa triasla. Znova som začala viac krvácať, tak hneď urobili monitor bábätka. Podotýkam, že pri otvorenom okne som ležala s holým bruchom aj štyridsať minút.

Povedali mi len, že mi dajú dve infúzie a potom sa uvidí. Dostala som strach, pretože som nevedela čo bude ďalej.  Sestrička ma zahriakla, že mám byť ticho. Potom sa deň nedialo nič a na ďalší deň som znova krvácala. To mi už bolo na odpadnutie a sestrička, že ma poslala ľahnúť si, že zavolá doktorku. Doktorka prišla za hodinu s tým, že mám prejsť na ošetrovňu. Ale nevládala som a tak im to išla spolubývajúca povedať. Prišla pre mňa sestrička aj s vozíkom a čudovala sa, že tam neprejdem sama.

Synčeka som porodila predčasne cisárskym rezom

Dali mi infúziu a nejaký liek na spanie, po ktorom som už malého necítila vôbec. Primár už len ráno skonštatoval, že malý musí ísť von. Iba som sa spýtala, že akým spôsobom, no on ma nepočul a tak sa spýtal, že „prosím?“ A tá nepríjemná doktorka sa len tak uštipačne zasmiala a hovorí mu, že akým spôsobom. Tak povedal, že cisárskym. Neskôr som sa dozvedela, že aj plodová voda už bola zakalená.

Počas cisárskeho som ešte mala silnú reakciu na dezinfekciu, o čom som sa dozvedela až keď som sa prebudila z celkovej narkózy. Keď ma previezli na JIS, skontrolovala som chytro náramok na ruke a napísala mužovi. Povedal mi, že bol malého pozrieť. Zabudol mi ale spraviť fotku, takže som synčeka videla až na ďalší deň. O tom, či je syn v poriadku, som sa dozvedela viac až poobede, keď mi o ňom prišla porozprávať doktorka. Prežívala som také momenty, že som bola na jednej strane šťastná, že už to mám za sebou, ale zároveň som sa strašne bála o synčeka.

Ubytovaná som bola na nadštandarde. Iba prvý krát išla so mnou sestrička na záchod a potom som už robila všetko sama. Keďže som bola na izbe sama bez bábätka, nikto za mnou nechodil tak ako do iných izieb. Jedna sestrička mi hovorila, ako si mám odstriekať mlieko pre malého, no nebola tam k dispozícii ani odsávačka, ani žiadna nádoba, nikoho to nezaujímalo. Nevedela som, do čoho by som to mlieko vôbec dala. Až muž mi doniesol odsávačku.

Prežívala som strach o syna

Po troch dňoch ma odtiaľ pustili domov. Zažívala som protichodné pocity. Na jednej strane som sa tešila, že idem domov, no zároveň som bola smutná, že bez malého. Ledva som prešla do auta, taká som bola zoslabnutá. Fyzická bolesť bola ale nič oproti tej psychickej. Bolo hrozné vedieť, že syn tam ostáva, zatiaľ čo ja pôjdem domov. Hospitalizácia s ním mi nebola umožnená. Mohla som ho ísť pozrieť len dva krát za deň.

Návštevy prebiehali tak, že sestrička mi dala podpísať čestné vyhlásenie o covide a povedala, že môžem ísť do vnútra v návlekoch alebo bosá. A ja som návleky nemala a nevedela som, že na chodbe v skrini majú také, ktoré si môžem požičať. Tak som bola bosá. Sestrička na mňa ešte naziapala, že kde mám pre malého mlieko a čo som s ním spravila. Ale nikto mi v nemocnici nepomohol s odsávaním ani mi nevysvetlili, ako mám podporiť tvorbu mliečka. Dochádzali sme za malým každý deň a každý deň sme sa museli dať testovať. Muž ho nemohol dva týždne ani vidieť, až potom, keď sa uvoľnili opatrenia. Veľakrát sa stalo, že mi neprišla do jedenástej z testovania SMS a nechceli ma potom pustiť dnu. Musela som teda čakať na chodbe.

Najskôr nám hovorili, že je malý v poriadku, no po troch týždňoch, že má v mozgu tekutinu a že sa mu začne zväčšovať hlava. Bolo to hrozné. Našťastie sa to začalo vstrebávať a hlavička sa nezväčšovala. Nakoniec sa zistilo, že mal zakrvácanie do mozgu a rozšírené mozgové komory. Ale nikdy sa už nedozviem, ako to bolo naozaj, pretože tam to zistili až po troch týždňoch. Dovtedy bolo všetko v poriadku a tvrdili, že sa to muselo stať až po pôrode. No primárka na novorodeneckom mi zase tvrdila, že to musel mať ešte kým bol v brušku. Ako je teda možné, že sa na to v nemocnici neprišlo? Takže si asi môžem vybrať ako to bolo.

Okrem toho všetkého, napriek tomu, že som dostala všetky dávky kortikoidov pred pôrodom, malý musel byť na pľúcnej ventilácii. Dostal aj otravu krvi. Zavolali ma k nemu, až keď dosiahol váhu dva kilogramy. Malý strávil v nemocnici mesiac a pol a potom som s ním bola v nemocnici ešte dva týždne, kým mu spravili všetky potrebné vyšetrenia.

Síce som sa veľmi bála prirodzeného pôrodu, ale to, čím som si prešla, sa nedá s ničím porovnať. Toto bol najväčší strach, aký som doteraz poznala. Veľmi som si začala vážiť život. Až vtedy som si uvedomila, aký je krehký. Som veľmi vďačná, že je malý tu, a že je v poriadku, že sa o neho postarali. Veľmi mi však chýbal prejav súcitu a empatie v situácii, ktorou som si prechádzala. Je nesmierne ťažké pozerať sa na ostatné mamičky, ako kŕmia svoje deti, zatiaľ čo to vaše je bez vás na JIS a vy neviete čo s ním je a či bude v poriadku. Rovnako aj to, že tak dlhý čas sa musíte pozerať na prázdnu postieľku. Doteraz mám z toho všetkého takú traumu, že sa mi o tom ešte aj sníva. Človeka to navždy poznačí.

Michaela

Prečítajte si odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie pre predčasné pôrody.
Viac k téme predčasného pôrodu.

The post Nečakaný pôrod appeared first on Ženské kruhy.

Dátum nebol vybraný náhodne. 17. november je Svetový deň predčasne narodených detí. Na predstavení odporúčaní bola prítomná aj iniciátorka tohto dňa, Silke Mader. Silke Mader má osobnú skúsenosť s predčasným pôrodom. Ako zástupkyňa pacientskej organizácie EFCNI, sa podieľala na tvorbe odporúčaní.

Čo hovoria nové odporúčania o starostlivosti o predčasne narodené deti?

Najnovšie odporúčania WHO zdôrazňujú nenahraditeľnú úlohu matiek a rodičov predčasne narodených detí pri starostlivosti o ne od momentu narodenia. Rodičia by nemali byť vnímaní na jednotkách intenzívnej starostlivosti ako „narušitelia“. Naopak, mali by tvoriť spolu so zdravotníckym personálom jeden tím. Sú to totiž rodičia, ktorých starostlivosť predčasne narodené deti alebo deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou najviac potrebujú. WHO výrazne odporúča začať s Materskou starostlivosťou klokankovaním (KMC) bezprostredne po pôrode. Starostlivosť v kontakte koža na kožu má prebiehať ideálne nepretržite. Rodičia majú dostať podporu, aby v KMC pokračovali aj po ukončení hospitalizácie, v domácom prostredí.

Hruď matky ako bezpečné miesto

Podľa expertov a expertiek WHO by rodičia mali mať neobmedzený prístup na jednotky intenzívnej starostlivosti. Zdôrazňovali to aj v súvislosti s pandémiou, ktorá priniesla poškodzujúcu prax separácie predčasne narodených detí od ich matiek a rodičov. V tomto kontexte WHO zdôrazňuje hlavné posolstvo odporúčaní: Predčasne narodené deti, choré deti a deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou môžu najlepšie prospievať práve v prítomnosti svojich matiek a rodín.

KMC by mala ideálne prebiehať počas celých 24 hodín denne, minimálne však 8 hodín denne, a to hneď od predčasného pôrodu. Materské mlieko tvorí najvhodnejšiu potravu a predčasne narodené deti ho potrebujú ku svojmu zdravému vývinu. Rodičia predčasne narodených detí a predovšetkým matky, by mali dostať potrebnú podporu, aby mohli dojčiť, poskytovať starostlivosť svojim deťom počas pobytu v nemocnici, ako aj po návrate domov. Rodičia potrebujú k disopzícii podporu pomáhajúcich profesií aj v domácom prostredí, prostredníctvom podporných peer-to-peer skupín ale aj systémovými opatreniami, ako napríklad platená materská dovolenka.

Prednášajúce a prednášajúci zdôrazňovali nenahraditeľnú úlohu matiek a celých rodín v starostlivosti o predčasne narodené deti a novorodencov s nízkou pôrodnou hmotnosťou. Podľa odhadov WHO by zavedenie všetkých odporúčaní do praxe dokázalo zachrániť ročne až 800 000 detí a znížiť úmrtnosť v tejto skupine o 50 % až 70 %. Pri predstavovaní odporúčaní zástupcovia WHO zdôraznili, že tieto sa netýkajú iba rozvojových krajín, ale majú univerzálnu platnosť. Vzťahujú sa aj na rozvinuté krajiny. Už iba taká zaujímavosť na záver: počas celej doby predstavovania odporúčaní som nezachytila slovo inkubátor.

Celé odporúčania WHO

The post Starostlivosť o predčasne narodené deti. Nové odporúčania WHO appeared first on Ženské kruhy.

„Prax oddeľovania detí tu v určitej forme existovala už predtým. Pandémia tieto nedostatky ešte viacej prehĺbila a zvýraznila. Kontaktovalo nás viacero žien, ktoré mali predčasne narodené deti, niektoré až dva mesiace neboli s dieťaťom v žiadnom kontakte, a boli kontaktované len telefonicky, a posielali im fotografie. Sú nemocnice, ktoré sa chvália tým, že pozitívnym matkám na Covid 19 odoberajú deti po pôrode. Tu sa dostávame k praxi, ktorá existovala aj pred pandémiou. Že matky nie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť pri starostlivosti o dieťa. V zahraničí je prax, že matka a dieťa sú neoddeliteľná jednotka a starostlivosť je im poskytovaná spoločne,“ hovorí Miroslava Rašmanová podpredsedníčka občianskeho združenia Ženské kruhy.

V ideálnom systéme by to fungovalo tak, že ktorákoľvek žena hocikde na Slovensku ide do nemocnice, tak je jej štandardne poskytnutá zdravotná starostlivosť, ktorá rešpektuje jej ľudské práva a ak nie, môže sa obrátiť na nejakú inštitúciu, ktorá zjedná nápravu. Na Slovensku to tak nie je a ženy si musia vymýšľať rôzne stratégie,“ hovorí Miroslava Rašmanová o situácii v pôrodníctve na Slovensku.

The post Rozhovor ZKH: Od matiek oddeľovali v pôrodnici deti už pred pandémiou appeared first on Ženské kruhy.

Volám sa Ivana a som mamou dvoch krásnych zdravých dcér. Predstavujú pre mňa všetko. Už v priebehu krátkeho času ma naučili viac, než som si vedela predstaviť. Vďaka nim som objavila v sebe silu, ktorou disponujú len matky. Silu, pomocou ktorej dokážu v sebe potlačiť pud sebazáchovy a dať prednosť pudu materinskému.

Narodenie Natálky

Druhá dcéra Natália sa narodila začiatkom roka 2020. Na svet sa vypýtala svojsky. Zvolila si náročnejšiu cestu, zato však ukázala, že je silnou a odhodlanou bojovníčkou. Narodila sa urgentnou sekciou v ukončenom 37. týždni tehotenstva, v deň prvej poradne v nemocnici.

Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Na ultrazvukovom vyšetrení sa hneď ukázalo, že Natálka má minimum plodovej vody, má málo živín a že už dlhšiu dobu nepriberá. Viac mi nepovedali, pretože pani doktorka musela odísť k pôrodu. A tak som tam zostala sama čakať, plná pochybností, zmätku, strachu. Netušila som, čo sa deje. Povedala mi, že všetko vysvetlí a dohodneme sa na ďalšom postupe. Hodiny sa hýbali príliš pomaly a ja som v absolútnej neistote len hľadala na internete vysvetlenie, čo sa vlastne deje.

Po trištvrte hodine sa lekárka vrátila a urobila ďalšie sono. Stále jej nešlo na rozum, ako mohli byť výsledky merania na predošlých poradniach u gynekológa podľa normy. Nič nezodpovedalo uvedeným mieram, ani váha, ani dĺžka končatín a ani priemer hlavičky. Plodovej vody som mala tak málo, že by za krátku dobu už Natálke nič nezostalo.

Táto informácia nebola pre mňa novinkou. Niekto vo vnútri mi už niekoľko dní našepkával, že sa čosi deje. Cítila som, že od poslednej kontroly u gynekológa (ktorá bola šesť dní pred pôrodom), mi ucvrkáva. Dokonca som manželovi vravela, že mám pocit, že sa mi bruško zmenšilo. Zmocňoval sa ma pocit, že všetko začaté musím ukončiť, ako napr. preventívne prehliadky staršej dcéry, doriešiť materskú školu, do ktorej sme mali nastúpiť. Hodiny vo mne tikali, rovnako tak vzrastala neistota, nešlo to zastaviť. Nepomáhala mi ani spomienka na poslednú poradňu v ambulancii, kedy ma pán doktor ubezpečoval, že je všetko v absolútnom poriadku, že plod váži 2700 g a je krásne otočený, miery zodpovedajú 37. týždňu tehotenstva, plodovej vody má tiež dostatok.

O šesť dní neplatilo nič z toho, čo bolo uvedené v tehotenskej knižke. Keď som si vypočula závery vyšetrenia, zmocnil sa ma neprekonateľný strach. Nikdy v živote som sa tak nebála ako v danej chvíli. Obava, že môžem o dieťa prísť, sa nedala z hlavy vypudiť. V roku 2015 sme prišli o prvé dvadsaťtýždňové bábätko. To sa už predsa nemohlo zopakovať.  Vďaka Bohu sa moje obavy nestali realitou. Prišiel mi do cesty človek, ktorý zachránil Natálku v hodine dvanástej. Veľké ďakujem patrí mojej pani pôrodníčke, ktorá si nás vzala do opatery, ktorá mala rešpektujúci prístup, zvažovala všetky „pre a proti“ plánovanej sekcie.

Čakanie na spustenie prirodzeného pôrodu neprichádzalo do úvahy, dcéra „mlela z posledného“, množstvo plodovej vody bolo takmer nulové. A tak sa začali prípravy na sekciu, na ktorú som sa dostala o niekoľko hodín. Týmito hodinami ma sprevádzala moja mamička, ktorá mi bola a neustále je veľkou oporou. Táto sekcia trvala podstatne dlhší čas než prvá. Modlila som sa celý čas, prosila, nech sa dcéra narodí živá. Všetko zo mňa opadlo, keď som počula Natálku zaplakať.

Pobyt na JIS

Boj o zdravie sa však pôrodom neskončil. Natálku odviezli na JISku. Ja som putovala na oddelenie gynekológie, kde som sa o šiestej ráno prvýkrát postavila. Krátko po vizite prišla za mnou pani pôrodníčka. Rozprávali sme sa o tom, ako prebiehala sekcia a aj o tom, čo sa dozvedela od personálu JIS. Natálka je životaschopná, vyvinutá, má nízku pôrodnú hmotnosť (1950g).  Predpokladala, že ju môžem dostať o deň – dva.

Krátko po odchode sa za mnou zastavila aj službukonajúca pani doktorka JIS novorodeneckého oddelenia. Potvrdila mi, že Natália je zdravá, dýcha sama, je hypotrofická, dali jej infúziu a má nízku pôrodnú hmotnosť. Rovnako tak predpokladala, že o deň až dva mám dcéru pri sebe. Pred odchodom mi oznámila, kedy môžem dcéru chodiť navštevovať.

A tu sa mi prvýkrát rozsvietila „červená kontrolka“. Matka má vyhradené dve pol hodiny na NÁVŠTEVU VLASTNÉHO DIEŤAŤA? Natália si plávala v malom „bazéniku“ s plodovou vodou, živila sa miniatúrnou placentou a aj tak to dobojovala až do konca s veľkou noblesou a niekto príde, vezme ju o tri poschodia nižšie do inkubátora a tvári sa, že takýto spôsob starostlivosti je pre ňu ten jediný a najmä bezpečný.

Bez Natálky

Nasledujúce tri dni boli doslova „nabité emóciami“. Na jednej strane radosť, že dcéra je zdravá, hrdosť na manžela, ktorý brilantne „bačoval“ doma so staršou – trojročnou Eliškou. Na druhej strane som pociťovala neuveriteľnú prázdnotu, chýbala mi Natálka. Nevedela som, čo robiť, na koho sa obrátiť, aby mi pomohol. Nerozumela som tejto situácii.

Zdravá dcéra, ktorá nepotrebuje prístroje, je uväznená v inkubátore, cudzí ľudia sa jej smú dotýkať, rozhodujú, koľko a kedy ju majú kŕmiť, prebaľujú ju a umývajú. Absurdné. Potom určujú, kedy matka môže prísť na návštevu. Akonáhle matka nevyužije ponúknutý čas návštevných hodín, má smolu, keďže ďalšia návšteva jej bude umožnená o niekoľko hodín neskôr. Nielenže sú dvere zavreté, namiesto kľučky je guľa, preto treba zakaždým ohlásiť svoj príchod zvončekom. Následne na to sa ozve hlas, ktorý cez reproduktor povie, či môžete alebo nemôžete v danom momente vojsť. Kde je „baby friendly“ prístup? V nedohľadne, pretože sponzorskú finančnú podporu potrebuje každé nemocničné oddelenie, aj JIS na novorodeneckom oddelení.

A tak namiesto podpory dojčenia dostanete krásnu ukážku toho, ako čo najrýchlejšie prejsť na náhradu materského mlieka. Treba si predsa vážiť hlavných sponzorov oddelenia.  Bola som ako v tranze, paralyzovaná, nechápala som, prečo nie je so mnou moje zdravé dieťa.

Od personálu som dostávala veľmi vágne odpovede. Stále dookola opakovali, že je podvyživená, upozorňovali na jeden percentil, ach tie tabuľky. Ako však docieliť rýchle a prirodzené napredovanie dieťaťa?  Môj inštinkt mi hovoril, koža na kožu, dojčenie na požiadanie. No moje predstavy boli na kilometre vzdialené od reality, ktorá sa odohrávala za zatvorenými dverami oddelenia JIS. Návštevy dva razy po pol hodine, kde sme mali dovolené pohladiť dieťa cez dva malé otvory. Keď uznali za vhodné, mohli sme si i nakŕmiť dieťa stanoveným množstvom umelého mlieka.

Druhú návštevu som absolvovala s mojím mužom a s dcérou, ktorá sa pri pohľade na sestričku rozplakala. Aj mne bolo veru do plaču. Všetko sa vo mne búrilo. Strach, hnev, ktorý som mala aj na seba, že nie som  trúfalá niečo povedať a zvrátiť situáciu v náš prospech.

Na druhý deň som celá užialená, ubolená čakala na hodinu návštev. Chvíle čakania som trávila s elektrickou odsávačkou mlieka, pomocou ktorej som sa snažila „vymačkať“ z pŕs prvé kvapky mlieka. V tom sa v izbe objavili úžasné osôbky, moja mamina a dôverníčka dula Gabika. Celá izba sa zrazu naplnila takou energiou, ktorú nešlo udržať. Okamih, keď mi obe dievčatá pomáhali s odsávaním pŕs, už nevymažem a ani nechcem vymazať z pamäti. S prvou ampulkou odsatého mlieka sme sa rútili na oddelenie JIS. PS: Nakoľko nie je pre oddelenie „intenzívky“ kľúčové podporovať matku v dojčení, tak rady, ako správne odštartovať laktáciu prišli ku mne z vonku. Odsávala som každé dve a pol až tri hodiny oba prsníky po dobu dvadsať minút. Gabika, z celého srdca Ti za pomoc ďakujem.

Dajte mi dcérku do kontaktu koža na kožu

Ešte k spresneniu, aké sú pravidlá návštev novorodencov na JISke. Starí rodičia smú navštíviť vnúča jedenkrát za celý pobyt na oddelení. Vpustenie tretej osoby mimo rodinu je takmer nemožné. No nám sa podarilo to, že Gabiku pustili k inkubátoru spolu s nami. O pár minút sme požiadali o vybratie Natálky z inkubátora, aby som ju mohla dostať do kontaktu koža na kožu. Rezolútne odmietli. Tak sme žiadali privolanie službukonajúcej doktorky.

Od daného momentu sme začali pre personál predstavovať problém, ktorý treba ihneď vyriešiť. Zdravotné sestry prevzali nad celou, pre ne nepríjemnou situáciou, patronát. Prvým krokom, ktorý podnikli, bolo Gabikino „vyhodenie“ z miestnosti. Následne na to bola aj moja mamina požiadaná, aby opustila oddelenie, pretože fotku si už urobila a vyhradených päť minút už uplynulo. Stavili na to, že frustrovaná, zlomená, ubolená matka, oblečená v pyžame, bude ľahko umlčaná.

Službukonajúca lekárka napokon prišla a vysvetľovala, že je potrebné, aby Natálka zostala v inkubátore, pretože má zavedenú infúziu, ktorá by sa jej vytiahla a museli by ju napichnúť znovu. Ubezpečovali ma, že je to v jej prospech, určite by som nechcela, aby ju museli znovu napichnúť. Ale ak by sa jej pri večernom kúpaní vytiahla, novú nezavedú, lebo ju už nepotrebuje. Nelogickosť konania? Jednoznačne áno.

Zatiaľ čo som bola pri inkubátore, pani doktorka sa rozprávala na chodbe s maminou. Prisľúbila jej, že umožní krátke klokankovanie počas tejto návštevy. Nestalo sa tak, o danom dohovore som sa dozvedela neskôr, pri odchode z oddelenia. Mne bolo oznámené, že môže prísť ku kontaktu koža na kožu, ale počas večernej návštevy. Dôvod mohol byť len jediný. Nekaziť morálku u ostatných rodičov, ktorí práve prišli navštíviť svoje deti.

Večerné sklamanie

Blížil sa čas večernej návštevy. Plná očakávania a eufórie som stále premýšľala nad slovami službukonajúcej lekárky, ktorá prisľúbila materskú starostlivosť klokankovaním a nainštruovanie personálu. Okrem tohto sľubu vravela, že sa pokúsi stihnúť hneď ráno urobiť glykemický test. Ak výsledky budú prijateľné, odhaduje, že jeden deň zostane ešte na pozorovaní a následne na to by som ju už mohla mať pri sebe. Krásna predstava, no diametrálne odlišná od reality.

Pani doktorka sa osobne nezúčastnila večerných návštev, tak si zdravotné sestry spravili po svojom. Odmietli mi ju vybrať z inkubátora. Pohŕdavým tónom v hlase mi oznámili, že mi ju určite vyberať nebudú, veď predsa vidím, že spí a pokračovali s kľudom v kŕmení detí. Som presvedčená, že ju tesne pred mojím príchodom preventívne prepchali, aby celý čas spala. Prepadol ma neuveriteľný hnev až zúrivosť. Odvtedy sa všetko vo mne vzbúrilo. Odpochodovala som na izbu.

Pri večernej donáške mlieka som natrafila na pani doktorku. Vedela už, že sestry na JISke neuposlúchli jej nariadenie, ak nejaké bolo. Týmto ďakujem mojej drahej mamičke, ktorá sa zaslúžila o upovedomenie pani doktorky. Prisľúbila mi, že teraz môže prísť ku kontaktu koža na kožu a môžem skúsiť nadojčiť dcéru. Kanylu v hlavičke už zavedenú nemala.

Bol to neuveriteľný pocit šťastia a úľavy. Krásne sa prisala na prsník, chvíľku ťahala, potom si podriemkala. Mala som ju na sebe pol hodinu, následne na to ju odvážili. Pani sestrička zostala v nemom úžase pozerať na váhu, nechcelo sa jej veriť, koľko si potiahla. S nadšením som sa vrátila na izbu.

O šiestej ráno som prišla odovzdať skúmavku odsatého mlieka, s tým, že idem i dojčiť. Ale k tomu neprišlo. Pri výmene služieb si zabudli „predať informáciu“. Dcéra spala, nakŕmili ju s fľaškou. Pri odchode som „narazila“ na ešte slúžiacu pani doktorku. Pýtala som sa na výsledok glykemického testu. V tom momente nám do rozhovoru vstúpila sestra a oznámila pani doktorke, že analyzátory nerozbehli a teda výsledky testov nemajú. „Otočila sa na päte“ a odkráčala domov.

Zostala som uprene pozerať na pani doktorku, presne som vedela, čo mi povie. „Počuli ste, analyzátory nešli spustiť, výsledok testu nemáme.“ Ba čo viac, dozvedela som sa, že jej záver o možnom prepustení bol unáhlený, na tak skoré prepustenie z JIS to podľa nej nevyzeralo. Veď predsa má nízku hmotnosť. Nato som zareagovala, že pribratie dokážem dojčením veľmi ľahko a rýchlo zabezpečiť. Začala veľmi neisto predkladať ďalší dôvod. Ako si predstavujem, že zabezpečím správnu termoreguláciu. Veď oni tu majú teplo v miestnosti. Myslela som, že snívam.

Promptne som odpovedala, že ja najlepšie dokážem regulovať teplotu tela môjho dieťaťa. Budem ju mať na sebe. Budem poskytovať materskú starostlivosť klokankovaním. V tom momente sa na mňa začudovane pozrela a vravela: „To aj keď pôjdete na záchod?“  Ako asi tak prebiehala starostlivosť zdravotníckeho personálu, keď tam mali viac detí, keď pani sestričky mali obedovú prestávku alebo si odskočili na toaletu?! To je mi záhadou.

Absurdnosť odpovedí nemala konca kraja. Vedela som, že je potrebné komunikovať výlučne s primárkou oddelenia. Ona jediná, a samozrejme aj zdravotné sestry, majú pod kontrolou chod oddelenia JIS. Slovo služobne mladších lekárov nemalo váhu.

Do služby v ten deň nastúpila pani primárka. Bola som rozhodnutá dostať moje dieťa čo najskôr. Komunikovala som môj zámer i zdravotným sestrám, ktoré ráno spolu s pani primárkou nastúpili do služby. Odporučili mi, aby som prišla na obed, to už bude mať po vizite.

Na obed som prišla, odovzdala som odsaté mlieko, nadojčila Natálku a čakala, kedy zhliadnem pani primárku. Nedočkala som sa jej, sestričky mi vraveli, že teraz je na oddelení sama, robí vizity aj na oddelení šestonedelia. Aby som prišla neskôr. No a vtedy „vošlo do mňa sto čertov“. O daných vypočítavých agresívnych praktikách som počula od Gabiky. Presne do bodky sa začal tento typ scenára napĺňať.

Vychytila som sa na oddelenie šestonedelia a počkala som, kým pani primárka dokončí vizitu v poslednej izbe. Už ma očakávala, počula o mne na oddelení JIS. Hneď na začiatok ma upozornila, že ona rozhoduje o tom, kedy už infúzia nebude potrebná. Bola jej vybratá aj keď to ona neschválila.

Dožadovala som sa  rešpektovania svojich práv a práv svojho dieťaťa. Primárkine vyhýbavé neurčité odpovede nepomohli. Mojej dcére nič nebolo, mala len nízku hmotnosť. Sama sa prisávala, priberala, mala som dostatok mlieka a oni ju umelo držali v inkubátore. Z ich strany nešlo o úkon neodkladnej zdravotnej starostlivosti.

Aj napriek tomu trvala na tom, aby sa až v nasledujúci deň vybrala z inkubátora a naďalej zostala na oddelení JIS na pozorovaní na vyhriatom lôžku s monitorom dychu (rozumej tým vozík, ktorý matky dostávajú na izbu). A až o dva dni by sme sa mohli pokúsiť nechať ju so mnou. A nezabudla pripomenúť, že musím hrať podľa ich pravidiel. To znamená, že v deň prepustenia z JISky musí mať dobré výsledky a nesmiem výlučne dojčiť, len občas. Treba ponúkať fľašu s odsatým materským mliekom. Keď moje mlieko nebude stačiť, pokojne mám prikrmovať s jeho umelou náhradou.

Jediným ich argumentom bolo to, že by som ju príliš vyčerpala s mojím prsníkom. Nezmysel, deti samé dobre vedia už od narodenia, kedy sú hladné. Potiahnu toľko, koľko vládzu. Keď sa dieťa dojčí na požiadanie, nie je možné unaviť ho. Nemohli ma týmito rečami zneistiť. Staršiu dcéru som dojčila tri roky a tiež bola narodená sekciou.

Oni si na oddelení zvolili inú taktiku, prepchať dieťa naraz, poväčšine umelým mliekom, roztiahnuť mu žalúdok a tak umelo navýšiť dopyt. Následne na to príde matka prahnúca po kvalitnom dojčení, ktorá za krátko zistí, že vplyvom roztiahnutého žalúdka, ponuka nestačí dopytu. A tak sa postupne upustí od dojčenia, pretože „má žena slabé mlieko, jeho produkcia nestačí“ atď…

Takáto predstava bolo pre mňa neprijateľná. Na konci nášho stretnutia pani primárka nezabudla dodať, že aj ona je za neodtŕhanie detí od matiek. Ako vravela, rada by matky „šupla do inkubátorov spolu s deťmi“. A to ako vážne? Stála pred ňou matka, ktorá sa celé tri dni bila za to, aby sa stala „živým inkubátorom“, a ona povie toto. Nonsens. Záver rozhovoru znel, že dieťa bude vybraté z inkubátora na výhrevné lôžko, zostane na JISke celý deň a noc a následne na to mi ho môžu dať.

Opantaná čiastočným úspechom som sa rozlúčila a išla na izbu. Svietila vo mne znovu červená kontrolka. Alarm zosilnel po telefonáte s Gabikou, aj ona sa obávala, čo si za tie dva dni ešte vymyslia, aby mi ju nemuseli dať. A prečo vlastne mala po vybratí z inkubátora zostať tam? Začalo to všetko vo mne vrieť. Hnevala som sa aj na seba, že som sa nechala „opiť rožkom“ a zasa tak dostali len to, čo oni chceli.

Chcem mať svoje dieťa pri sebe

V ten podvečer prišiel za mnou manžel so staršou dcérou. Posilnená ich prítomnosťou som zopakovala stretnutie s pani primárkou. Nie náhodou nám vošla na chodbe do cesty. Odišli sme na kraj chodby a ja som rozhodne oznámila, že mením názor a požadujem dcéru k sebe už na druhý deň ráno. A ak tak neurobia, žiadam predložiť jej celú zdravotnú dokumentáciu. Rozhorčene na mňa spustila, že je to z mojej strany nekorektné. Boli sme dohodnuté, ona spravila ústupok a aj tak sa mi máli. Zodpovedá za moje dieťa, nech jej poviem, čo má potom urobiť, keď mojou vinou skončí opäť na JISke.

Ubezpečila som ju, že k tomu určite nedôjde. Som matka, mám vieru v seba a dôverujem i môjmu dieťaťu. Stále dookola opakovala, že dieťa potrebuje po vybratí z inkubátora dostatočný adaptačný čas na lôžku vo vyhriatej miestnosti . Posledná otázka, ktorá zaznela z mojich úst bola v takomto znení: „Vy si myslíte, že vyhriate lôžko znamená pre dieťa viac ako vlastná matka?“ Na otázku som odpoveď nedostala, len sa pani primárka porúčala a odchádzajúc po schodoch mi vravela, že mám šťastie, že sa v nasledujúci deň uvoľňuje viacero miest na oddelení šestonedelia.

Večernú návštevu som absolvovala s mojím drahým mužom. Natálka už nebola v inkubátore, držali sme ju v náručí a vychutnávali slastný moment.

Nevedela som sa dočkať rána, komplet zbalená som posúvala hodiny očami. O šiestej som išla dojčiť, žiadna pol hodina, bola som s ňou až do raňajok. Dostávala som otázky typu či mám pre ňu také a onaké dupačky. To netušili, že si vystačíme s minimom oblečenia. Výhoda klokankovania. Mala som pocit, že stále ma niekto kontroluje a čaká na moju chybu. Bolo mi to však úplne jedno. Na komentáre typu: „nie je zvykom, že takéto malinké deti idú predčasne na oddelenie šestonedelia, ale keď som sa tak rozhodla, tak čo už“, som len s úsmevom dodala, že si verím a všetko spolu zvládneme.

Prax je v skutku iná. Detičky predčasne narodené či hypotrofické alebo s ťažkosťami, ktoré si vyžadujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť, zotrvávajú na oddelení JIS niekoľko týždňov až mesiacov. V závislosti od diagnózy.

Užialeným rodičom ponúknu fantastické  riešenie, odchod domov, samozrejme, ak budú chcieť. Vieme všetci, ako je na tom každá slovenská pôrodnica, kapacitne nestačia lôžka ani na jednom oddelení. A tak častokrát rodičia poďakujú personálu, ako vzorne sa o ich deti  starajú a odídu domov, aby sa znova o pár hodín videli s deťmi na polhodinovej návšteve.

Podaril sa nám zázrak

Rozumiem tomu, že je náročné zariadiť všetkým predčasniatkam materskú starostlivosť klokankovaním. Kde je viera a snaha, ide všetko. Bohužiaľ, na tomto konkrétnom oddelení nebolo ani jedno z toho. Počas prvej návštevnej hodiny nám povedali, že odhadujú pobyt na JISke cca. na dva až tri týždne. Nám sa podaril zázrak. Natálka sa narodila vo štvrtok večer a v pondelok sme už boli v kontakte koža na kožu.

Od tohto momentu som ju nepustila z rúk, všetky vyšetrenia boli vykonávané na mne alebo v miestnosti spolu so mnou, krásne sa rozbehlo dojčenie, vyrážky na pokožke jej zmizli do dvadsiatich štyroch hodín. Natálka doslova ožila, dojčila sa na požiadanie. Predpovedaná vyčerpanosť zavinená mojím prsníkom neprichádzala. Dostala presne to, čo potrebovala, matku.

Liečivý kontakt koža na kožu

Kontak koža na kožu po pôrode patril medzi moje prvé prianie. V skutku mu nemožno uprieť obrovský význam pri tvorbe vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom. No emócia, ktorú vo mne vyvoláva náš intenzívny kontakt koža na kožu počas pobytu na šestonedelí, zostane vo mne do konca života.

Spočiatku sme spôsobovali na tvárach personálu oddelenia šestonedelia a novorodeneckého oddelenia výrazy šoku, udivenia a aj záujmu. Bolo to nákazlivé. Pani Simonka, ktorá so mnou strávila deň a pol na izbe, skúsila kontakt koža na kožu tiež a skonštatovala, že aj pri šiestom dieťati sa niečo nové naučí. Jej chlapček sa upokojil, napojila sa naňho, na jeho pocity a potreby.

Pred pôrodom som si nevedela predstaviť, ako by mohol nepretržitý kontakt koža na kožu vyzerať. Samozrejme, že som Natálku občas obliekla, keď som sa potrebovala osprchovať, keď za mnou prišla rodina na nadštandardnú izbu alebo som sa išla najesť do jedálne. Ale okrem týchto momentov sme boli výlučne spolu, takmer celé dni a noci. Ani som neuvažovala nad tým, či ju privalím alebo mi spadne. Obmotali sme sa elastickou šatkou od Gabiky a užívali si svoju blízkosť. Žiadne nočné plače sa nekonali, jesť dostala zakaždým, ako sa zobudila.

A ako sa odzrkadlil kontakt koža na kožu v Natálkinom zdravotnom stave? Z JIS novorodeneckého oddelenia  Natálka odchádzala s váhou 1860 g, za týždeň pribrala 400g, čo predstavovalo 1/5 jej hmotnosti. Už počas prvých šiestich hodín sme sa dojčili viac, ako nám umožnili za 90 hodín. Z utlmeného dieťaťa sa stal môj malý živel, ktorý nám robí svojou aktívnosťou krajší a veselší každý deň.  

Po týždni som mala česť stretnúť pani primárku. Sedeli sme s Natálkou vo vyšetrovni, dojčili sme sa, trošku si pospala a čakali sme spolu na posledné odbery. Pani primárka prešla okolo nás a s úsmevom vravela: „Tak ste to dali.“ Ten pocit zadosťučinenia bol neopísateľný. Odpovedala som iba jedným slovom „ÁNO“.

Veľmi by som si priala, aby ženy vedeli, na čo majú nárok, a najmä na čo majú právo ich deti. Právo na matku.

S láskou Ivana

The post Matka nadovšetko – aj nad prístroje appeared first on Ženské kruhy.

Na Slovensku bolo v tom čase hlavným hygienikom vydané rozhodnutie o zákaze návštev hospitalizovaných pacientov a pacientiek.

Rodičia nie sú návšteva!

Mnohé nemocnice si toto rozhodnutie svojvoľne interpretovali ako úplný zákaz, ktorý sa týka aj prístupu rodičov k hospitalizovaným deťom. Tým boli hrubo zasiahnuté do povinností a práv rodičov, ako aj do práv hospitalizovaných detí. Kontakt s rodičmi nemôže deťom odopierať svojvoľne žiadna inštitúcia.

Obmedzenie alebo úplné zamedzenie kontaktu sa môže udiať výhradne súdnym rozhodnutím a vždy na to musia byť vážne dôvody ako napríklad týranie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi. Svojvoľný zákaz zo strany nemocníc je preto z ľudskoprávneho hľadiska a z pohľadu medzinárodných dohovorov, ktorých je Slovenská republika signatárom, neproporcionálny, a to aj v čase pandémie. Súčasne je takýto zásah protiústavný.

Rodič dieťaťa, resp. zákonný zástupca dieťaťa, nie je návšteva a preto sme dňa 5.5.2020 na tento závažný zásah upozornili otvoreným listom. Adresovali sme ho prezidentke SR, predsedovi Národnej rady SR, predsedovi vlády SR, ministrovi zdravotníctva, hlavnému hygienikovi, verejnej ochrankyni práv, vedeniam nemocníc, perinatologickým centrám a detským oddeleniam. V krátkom čase podpísalo list 4500 ľudí.

Slovenská republika bola upozornená, že nesmie počas pandémie porušovať práva rodičov a detí

Ministerstvo zdravotníctva a zodpovedné úrady boli upozornené aj Verejnou ochrankyňou práv, Máriou Patakyovou a Radou Európy, že viaceré opatrenia počas epidémie COVID-19 (medzi nimi aj obmedzenie kontaktu rodičov s hospitalizovanými deťmi) sú neproporciálne a porušujú práva detí a rodičov.

Túto tému riešili aj slovenské média a článok vyšiel aj v britskom denníku The Guardian, ktorého autorka bola šokovaná keď sa dozvedela, že na Slovensku bol kontakt rodičov s predčasne narodenými deťmi znemožnený plošne – a to bez ohľadu na to či mali podozrenie alebo boli/neboli nakazení COVID-19.

Následne, 11.5.2020 hlavný hygienik vydal všeobecné opatrenia pre sprievod pacientov, kde konkrétne definoval výnimky zo zákazu návštev, v tomto prípade sprievod detského pacienta.

Niektoré nemocnice znova zasahujú do práv rodičov a detí

V súčasnosti sa na nás znova obracajú ženy, ktorým personál nemocnice bráni byť v kontakte so svojimi predčasne narodenými deťmi. Situácia z prvej vlny sa tak opakuje a znova dochádza k závažnému porušovaniu práv rodičov, ktoré majú vážne dopady na zdravie detí a psychické zdravie rodičov. Zároveň sa začínajú vyskytovať aj prípady, kedy bola nákaza novým koronavírusom použitá ako dôvod oddelenia matky od jej dieťaťa.

Ak Vám nemocnica bráni byť so svojim dieťaťom, pripravili sme pre Vás tlačivá sťažnosť nemocnici a podnet ombudsmanke, ktoré si môžete stihnuť tu.

Obráťte sa na nás v prípade, že potrebujete poradiť alebo podobná situácia sa deje aj vám.

Ďakujeme Daniele Barňákovej za prípravu tohto súhrnného textu+

The post Situácia predčasne narodených detí počas prvej vlny pandémie sa nesmie opakovať! appeared first on Ženské kruhy.

Pod otvorený list sa podpísalo 4 501 ľudí a kompetentným bol odoslaný v nedeľu 10.5.2020. Ministerstvo zdravotníctva a zodpovedné úrady boli upozornené aj Verejnou ochrankyňou práv, Máriou Patakyovou a Radou Európy, že viaceré opatrenia počas epidémie COVID-19 (medzi nimi aj obmedzenie kontaktu rodičov s hospitalizovanými deťmi) sú neproporciálne a porušujú práva detí a rodičov.

Medzičasom sa o tému začali zaujímať aj médiá a v pondelok, 11.5.2020 vyšli dva rozsiahle články. Jeden na denníku SME, druhý na Denníku N. V rovnaký deň vydal Úrad verejného zdravotníctva Usmernenie pre sprievod a návštevy v zdravotníckych zariadeniach, v ktorom upresňuje, že rodičia hospitalizovaných detí nie sú návšteva.

The post Oddelenie predčasne narodených detí od rodičov vyvolalo vlnu nevôle appeared first on Ženské kruhy.

na našu organizáciu sa obrátili matky predčasne narodených detí, ktoré z nemocnice prepustili po pôrode domov, a zároveň im zamedzili kontakt s vlastnými deťmi, ktoré sú hospitalizované na jednotke intenzívnej starostlivosti (JIS). Popisujú, že svoje deti nevideli od zavedenia prvotných protiepidemiologických opatrení približne v polovici marca. Už vyše šiestich týždňov tak mnohé matky nemali so svojimi deťmi žiadny osobný kontakt, nemôžu sa im prihovárať, držať ich, dojčiť, či poskytovať im vedecky overenú starostlivosť klokankovaním (tzv. Kangaroo mother care). Iba raz denne sa môžu telefonicky informovať o zdravotnom stave dieťaťa a môžu na oddelení odovzdať odsaté materské mlieko pre dieťa.

Fotky, ktoré rodičom posiela zdravotnícky personál, sú slabou náhradou skutočného kontaktu a deťom blízkosť vzťahovej osoby nijako nenahrádzajú. Ženy, ktoré nás kontaktovali, sú psychicky zdrvené tým, že svoje deti už týždne nevideli a ešte ďalšie týždne neuvidia, pokiaľ sa tieto opatrenia nezmenia. Pýtajú sa nás, či sú takéto opatrenia nevyhnutné a aká je prax v zahraničí.

The post Predčasne narodené deti sú už týždne bez rodičov appeared first on Ženské kruhy.

Dňa 11.2.2020 sa predčastne vypýtal na svet náš synček. Do dnešneho dňa je hospitalizovaný na jednotke intenzívnej starostlivosti oddelenia neonatológie.

Po pôrode som sa snažila pri inkubátore tráviť toľko času koľko bolo možné. Aj keď som si ho nemohla zobrať do náruče, snažila som sa mu aspoň prihovárať, aby poznal môj hlas. Veľa sme si vybojovali a keď prišiel ten moment, že si budem môcť svojho syna privinúť, nastala situácia, ktorá sužuje Slovensko ešte dnes. Kvôli opatreniam a potrebe uvoľnenia lôžok pre prípadných pacientov som musela dňa 17.3.2020 uvoľniť lôžko na oddelení gynekológie a odísť domov.

Táto správa bola pre mňa zdrvujúca, nakoľko v tom období to bol pre nás veľký míľnik, kedy náš syn už dýchal sám bez podpory. Bola by to otázka pár dní, kedy by som si mohla svojho syna privinúť a klokankovať.

Rozhodnutie vedenia nemocnice ma poznačilo. Nedalo sa nič robiť napriek naliehaniu na vedenie daného oddelenia. Mali sme sa pobaliť a mohli sme ešte ísť navštíviť detičky na oddelenie.

Odchod bol psychicky velmi vyčerpávajúci. Odchádzate preč od dieťata s pocitom, že ho ešte dlho neuvidíte. Bude dieťa ešte vnímať mňa – ako matku – ak sa stretneme po mesiaci? Nepretneme medzi nami to krásne puto ? Ako to zvláda sám v nemocnici?

Namiesto objatia som odišla domov s prázdnou náručou a s hlavou plnou otázok. Ubiehajúce dni mi uberali zo síl a značne poznačili moje psychické zdravie. Dnes je už náš drobec v postielke. Práve teraz prichádza to obdobie kedy je čoraz viac a viac vnímavý a kedy by už mohol byť dojčený.

Spolu je už 11 týždnov v nemocnici a z toho 6 týždnov sám. Naozaj je potrebné mať takéto opatrenia a odlúčiť matku od svojho dieťata?

Denisa

The post Dlhé týždne bez dieťaťa appeared first on Ženské kruhy.

Predčasný pôrod dieťaťa je traumatizujúca udalosť

Materská starostlivosť klokankovaním lieči traumu z predčasného pôrodu

Ako to celé vzniklo

Centrum Materskej starostlivosti klokankovaním v Bogote

Výsledky Materskej starostlivosti klokankovaním ohromia

Popri svojej klinickej praxi pôsobí ako riaditeľka mimovládnej organizácie Fundación Canguro, ktorá skúma a propaguje KMC.V nadácii s ňou spolupracuje jej elegantná a bystrá asistentka Julieta Villegas. Zjavne sa pripravuje na prevzatie vedenia KMC, keď sa jedného dňa doktorka Charpak rozhodne vzdať svojej pozície, čo, ako sa zdá, tak skoro nebude. „Som Nathaliina náhradníčka,“ sebavedomo sa predstavuje Julieta Villegas. Z dvojice cítiť energiu, ktorú čerpajú z neochvejnej viery v KMC. Je ťažké nezdieľať ich nadšenie.

KMC je oveľa viac ako len záchranou života dieťaťa

Materská starostlivosť klokankovaním šetrí finančné zdroje, no nie je zadarmo

Nálepka „riešenie pre rozvojové krajiny“

KMC nie je iba pre rozvojové krajiny

Keď sa hľadajú výhovorky prečo sa to nedá

KMC mení kvalitu života predčasne narodeným deťom a ich rodinám

• Fotografie: Juliana Gómez
• Editorka: Louisa Saunders
• Výkonný Art Director: Charlie Hall
• Copyeditor: Tom Freeman
• Overovanie faktov: Katherine Mast

The post Materská starostlivosť klokankovaním – prečo je kontakt bábätka s matkou lepší pre všetkých appeared first on Ženské kruhy.

Starostlivosť o predčasne narodené deti vlastnou matkou a podpora kontaktu koža na kožu znižujú úmrtnosť až o 36 %

Personál má ošetrovať… potreby matky, aby sa ona mohla starať o svoje dieťa

The post Najlepšia “pestujúca asistentka” pre predčasne narodené dieťa? Jeho mama appeared first on Ženské kruhy.