Druhá doba pôrodná Odborné názory Trauma

Druhá časť rozhovoru s Penny Simkin: trauma z pôrodu

Napísala Ženské kruhy
Penny Simkin je fyzioterapeutka a dula, ktorá sa venuje prevažne ženám s traumou, a najmä ženám sexuálne zneužitým v detstve. Počas svojej vyše päťdesiatročnej praxe si za zlepšovanie starostlivosti o rodičku získala rešpekt žien i lekárov. Okrem prednášania publikovala desiatky odborných článkov a kníh a dodnes je aktívna v rôznych organizáciách a spoločnostiach bojujúcich za zlepšenie podmienok v pôrodníctve. Vo svojej praxi vída, aké dôsledky má predchádzajúca trauma na priebeh pôrodu a zároveň vie, ako málo stačí, aby sa pôrod stal pre ženu traumatizujúcim zážitkom. Jej mottom je, že nezáleží na mieste pôrodu, ale na spôsobe starostlivosti o ženu.

<< prečítajte si prvú časť rozhovoru

Čo je to trauma a čo spôsobuje traumu počas pôrodu?

Pôrod je často prvou traumou, ktorú žena prežije, ak o ňu bolo veľmi zle postarané. Napríklad ak ženu niekto prefacká, lebo sa správa počas pôrodu nevhodne – to je trauma. Musí nastať traumatický zážitok. To nie je iba, že má ťažký život. Ale traumatický zážitok zahŕňa ešte ďalšie veci. Je to zážitok, kedy žena verí, a to bez ohľadu či to je alebo nie je pravda, že je v ohrození života alebo zdravia, alebo jej dieťa môže byť ohrozené alebo zomierať. Cíti sa bezmocná, bez kontroly, nevypočutá, nerešpektovaná. Dobrá správa je, že to, čomu ona verí, je to, načo je potrebné sa zamerať. Poznáme iné traumy, ktoré nespochybňujeme, napríklad keď niekto prežije autonehodu alebo ak prežil vojnu. Bojíme sa o vojakov v Afganistane, že prichádzajú domov s posttraumatickou stresovou poruchou. Nechcem to zľahčovať, ale každý rok má oveľa viac žien posttraumatickú stresovú poruchu z pôrodu ako sa vracia mužov z vojny. Majú ten istý syndróm a nikto si ich nevšíma! Kto sa o to zaujíma? Ja áno!

Myslíte si, že zdravotníci nevidia tento problém? Nechcú ho vidieť, počuť o ňom?

Áno, myslím si to. Veľa z nich sa snaží ho nevidieť. Hovorila som o traume so skupinou lekárov a oni na to odpovedali: „Aaale, prosím vás! Pôrod je radosť! Veď to viete, nie?“ A to je to, čo nás mätie. Máme ten obraz, že dieťa je milé, matka je roztomilá v nočnej košeli s dieťaťom na rukách, pôrod je úžasná udalosť. Lekári majú pocit, že to stvorili. I napriek tomu, že dieťa vytrhli z matky, matku medikovali a nastrihli. A ak im poviete, že pre ženu takáto udalosť bola traumatická a že má z toho posttraumatický stresový syndróm, nechcú tomu uveriť: „Ja som milý človek a privádzam deti na svet!“ Majú tento komplex. Musíme im to ale povedať. Že niektoré ženy počas pôrodu extrémne trpia. A to je práve moje aktuálne profesionálne zameranie, sexuálne násilie a pôrody. Napríklad veľa sexuálne zneužitých obetí, či už znásilnených alebo pohlavne zneužitých, nebude tolerovať vaginálne vyšetrenia počas pôrodu. Alebo nič, čo by vyžadovalo umiestnenie do pošvy. Snažím sa udržať takéto ženy optimistické a v pohode, aby používali to, čo sa za roky terapií naučili. A potom, zažijú úžasný pôrod a je to ich preliečenie, ktoré im otvára novú cestu v živote, novú úroveň posilnenia. To je moja práca. Zvrátiť to v pozitívny zážitok. Ale niekedy to býva veľmi bolestivé.

Môže sa stať, že sa žena cíti po pôrode ako sexuálne zneužitá?

Áno a deje sa to veľmi často. Veľa žien chce použiť slová ako násilie a znásilnenie, keď hovoria o svojom pôrode. Cítia sa ako kus mäsa. Cítia sa nerešpektované, akoby boli iba objekt. Je to veľmi časté. A je to veľmi smutné. Týka sa to viac toho ako bola žena ošetrovaná a ako bolo o ňu postarané, nie že by iba trpela pri pôrode, ale cíti sa podvedená a zneužitá. V podstate je to dobrá správa, pretože toto máme možnosť napraviť.

Aj náhly cisársky rez môže byť pre ženu traumatický, ak sa zrazu začnú diať veci a nikto s ňou nehovorí. A keď je každý ticho a zrazu vezmú dieťa preč, aj to je traumatické. Toto všetko môže v žene vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu.

Aký je rozdiel medzi posttraumatickou stresovou poruchou a posttraumatickým stresom?

Posttraumatický stres je v podstate to isté ako posttraumatická stresová porucha (PTSD), okrem toho, že má menej symptómov. Dôležité je, že žena sa vie z toho dostať bez toho, aby chodila na terapiu alebo to nejako riešila. Čas a ľudia, s ktorými sa o tom rozpráva, jej prinesú uvoľnenie a preliečenie. Aj keď žena mala traumatický pôrod alebo dieťa sa narodilo s nejakým poškodením; napríklad, že má poškodené rameno, lebo sa vykĺbilo pri pôrode, alebo žena má rozsiahlu epiziotómiu – sú to väčšinou prípady, s ktorými sa žena dokáže vyrovnať. I keď je to traumatické, bolestivé a žena pôrod nenávidela. Nemá však pocit, že by bol niekto k nej odporný alebo krutý, a to je to, čo posttraumatickú záťaž delí od PTSD.

Práve dula môže byť tá osoba – nárazník, ktorá môže zvrátiť traumatický pôrod, aby sa nestal posttraumatickou stresovou poruchou. A to preto, že tam je. Lebo počúva a keď sa ide niečo diať, uistí ženu, že tam s ňou je a že všetko bude v poriadku. Dýcha s ňou a sústreďuje ju na pôrod, tak, aby to spoločne zvládli. Nikdy ju neopustí. Žena sa tak necíti opustená alebo nevypočutá. Myslím, že to býva práve spúšťačom PTSD. Ale hádajte, kto je potom traumatizovaný? Dula. Je tam pre tú ženu a je vystrašená na smrť. Dula nemá kam ísť a zdieľať to, čo zažila. A preto mám obavy, lebo dula je jediná, ktorú to zaujíma. Nik iný to nerieši. Potom sa ženy liečia cez internet, kde píšu pôrodné príbehy.

Ako môže slovník, ktorý pri pôrode používame, ovplyvniť ženu a jej pocity?

Väčšina doktorov používa donucovací jazyk. Pokúšajú sa tak ženu naviesť k tomu, aby akceptovala niečo, čo odmieta. V USA na to používame výraz „karta mŕtveho dieťaťa“. Určite ste to už počuli, že vytiahnu na ženu práve túto kartu „mŕtveho dieťaťa“. Takže povedia: „Ak nevezmete tieto antibiotiká, ohrozíte svoje dieťa“, alebo „Ak nenaplánujeme sekciu medzi 38. -39. týždňom, môže zomrieť. A vy ste taká egoistická, že myslíte iba na seba a chcete zažiť prirodzený pôrod.“ Táto manipulácia, ktorá sa používa aby získali súhlas ženy, je typom jazyka, ktorý sa používa v celej medicíne, ale podľa môjho názoru v pôrodníctve najviac. Alebo sa používa slovíčko „iba“. „Bude to bolieť iba minútku“, „Iba vám dám ihlu do ruky“, „Iba vyšetrím váš krčok“. Snažia sa, aby niečo, čo pôvodne vyzerá zle, pôsobilo krajšie. Je to niečo nepatrné. A tak žena zvykne súhlasiť, lebo sa to zdá ako niečo, čo jej nespôsobí veľkú bolesť. Veľa ľudí má pocit, že by sa nemalo používať slovo bolesť, ale slovo „tlak“. Nesúhlasím s tým. Myslím si, že sa snažia žene predať niečo, čo by inak nekúpila.

Radšej preferujem slovo bolesť, nie však utrpenie. Takto to cítim. Kým je bolesť zvládnuteľná a ovládateľná, nie je žiadny problém. A tváriť sa, že žena nezažije pri pôrode bolesť, je vytvoriť v nej pocit, že to bude úžasné. Myslím, že v tomto sa veľmi mýlime. Najmä ľudia, ktorý používajú hypnopôrod nechcú, aby sme používali slovo bolesť. Ale myslím, že iba zle chápu význam slova a predstavujú si pod tým skutočne utrpenie. Emocionálnu bolesť, slabosť, stratu kontroly a podobne. Podľa mňa, ak bolesť dokážem ovládať, nie je mojim nepriateľom.

Keď sme na kúpalisku, používame plavky. Ale keď žena rodí, každý berie za samozrejmosť, že je odhalená, s nohami od seba. Ako môžeme žene pomôcť uchovať intimitu pri pôrode?

Predpokladajme, že tam je žena, ktorá nechce byť vystavená. Väčšinou zakryjem ženu tak, aby iba lekár, prípadne pôrodná asistentka videla na intímne časti a mohla zachytiť dieťa.

Často teda pracujete so ženami s traumou, môžete prosím vysvetliť, ako trauma ovplyvňuje ženu ako matku, milenku, biznismenku?

Veľa žien, ktoré mali traumatický pôrod opisujú, že necítili spojenie so svojím dieťaťom. Cítili sa viac ako opatrovateľky detí než ako matky. Šli cez emócie, ale nebola tam láska. Myslím, že ak je žena ponižovaná alebo zahanbená pri pôrode – je to prejav násilia. Ostane v nej prázdno. Môže samu seba vnímať ako schopnú, ale cíti, že je tam rana, ktorá sa nehojí. Môže o sebe začať pochybovať alebo zistí, že je ľahšie zraniteľná.

Ako milenka – ak cíti, že bolo vykonané násilie na jej genitáliách, je možné, že už si nevie užívať milovanie alebo sa vôbec nechce ocitnúť v sexuálnom spojení. A v tej chvíli sa jej manželstvo môže veľmi ľahko rozpadnúť.

Čo je pozitívne a treba o tom hovoriť je, že existuje aj posttraumatický rast. Znamená to, že žena dokáže prekonať prežitú traumu a stáva sa silnejšou a schopnejšou, ako bola predtým. Veľa o tom ešte nevieme, ale toto je výskumná oblasť budúcnosti. Vidím to a vidím to i v ľuďoch. A pôrod môže byť veľkým krokom v posttraumatickom raste. Tento rozhovor zakončím príbehom. So svojou priateľkou Phyllis som napísala knihu „Keď rodia ženy, ktoré prežili násilie“. Písali sme ju dvanásť rokov. Jedného dňa som povedala: „Dobrý pôrod je lepší ako rok terapie“. A ona mi oponovala: “Nie.“ A tak sme o tom diskutovali a nakoniec povedala „Dobrý pôrod sú dva roky terapie!“ Počas pôrodu ide žena až do úplnej hĺbky svojej duše. A keď to zvládne, keď prekoná samu seba, môže vyjsť silnejšia než kedykoľvek predtým. Ak pri pôrode pocíti hlboké zranenie, cíti sa zdrvená, tak na tom bude horšie ako kedykoľvek predtým. A to je ten dôvod prečo sa o ňu musíme starať.

Rozhovor pripravili: Mária Martiniaková, Zuzana Krišková

Preklad: Hana Harenčárová

Jazyková korektúra: Andrea Rábeková

 

 

O autorke

Ženské kruhy

Ženské kruhy vykonávajú osvetovú činnosť zameranú na ľudské práva žien v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia. Spolupodieľali sa na viacerých výskumoch a advokačných aktivitách v tejto oblasti.