Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa

Home/Príbehy/Pôrod/Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa

Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa

Mám dve deti. Prvé narodené v roku 2011 v Bratislave, druhé v septembri 2016 v Mníchove. Nebol zámer rodiť v zahraničí. Jednoducho to tak vyšlo. Keby sme ostali na Slovensku, išla by som znova do bratislavskej štátnej nemocnice. Poznám sa. Zvažovala by som Kocha, Hainburg a potom, podobne ako pri prvom dieťati, keď sme boli navštíviť Štiavnicu, by zaúradovalo to „keby niečo“. Život to však zariadil inak a ja som sa tri mesiace pred pôrodom ocitla v Nemecku.

Príbehy zverejňujeme s vedomím, že nie všetky praktiky, ktorú sú v nich popísané, predstavujú dobrú prax.

Pár týždňov pred pôrodom sme sa s manželom zúčastnili na klinike na prednáške o pôrode (prednášky každý štvrtok, témy ako napr. pôrod na klinike, starostlivosť o novorodenca, problémový novorodenec a tak podobne). Okrem iného sme sa dozvedeli, že napr. miera nástrihov konkrétne u nich je cca 13%. Ale nie to som chcela. Najväčší dojem na mňa urobilo vyjadrenie prednášajúceho lekára, ktorý podstatu ich práce zhrnul slovami (a to doslova): „Vy, vaše telo, váš pôrod, vaše dieťa.“ Aké nové pre mňa! A s týmito slovami pretavenými do praxe som sa stretla neskôr pri zoznamovacom rozhovore ako aj pri samotnom pôrode.

Poradne

Poradne v posledných týždňoch sa tu nekonajú už v pôrodnici, ale pokračujú u svojho lekára či hebamme (pôrodnej asistentky). Zhruba okolo 35 týždňa sa však chodí na takzvaný predstavovací rozhovor do nemocnice. Rodila som na klinike (univerzitná klinika, cca 2500 pôrodov ročne, špecializácia na pôrody koncom panvovým či manuálne otáčanie babätiek, ktoré sú koncom panvovým) Je špecifická aj tým, že priamo na nej je škola pre pôrodné asistentky. Tak sa stalo, že aj tento rozhovor som mala so študentkou pôrodnej asistencie.

Poznačená skúsenosťou zo Slovenska som dávala otázky typu: Môže byť otec prítomný pri pôrode? Musí predtým absolvovať nejaké školenie? Platí sa za to? Môže byť so mnou celý čas?

Odpoveďou mi bolo zdvihnuté obočie a počudovaný pohľad. Samozrejme, že môže byť so mnou celý čas. Nič neplatí, nič nepotrebuje, jednoducho príde a bude so mnou. Otázky týkajúce sa napríklad klystíru, holenia sa stretli s podobným počudovaním. Nie, rozhodne to tu nepatrí k bežnej praxi. Keď som následne absolvovala ultrazvuk s lekárom a ten sa ma na záver opýtal, či mám nejaké osobitné želania ohľadne pôrodu, radšej som nemala. Nechcela som si vyslúžiť ďalšie nechápavé pohľady.

Ďen D, respektíve noc

S čudnými bolesťami som volala na kliniku, že neviem, či to už prichádza alebo nie. Príďte, uvidíme.

Tak sme šli. Sobota, pol štvrtej ráno, sme na klinike. Žiadna príjmová ambulancia kdesi v podzemí. Žiadne blúdenie po chodbách, žiadne zvonenie na oddelení o pár poschodí vyššie. Jednoducho vojdete, kývnete vrátnikovi, že „asi rodím“, a idete priamo na sálu. Niežeby bol pôrod už tak rozbehnutý. Prakticky je to riešené tak, že pôrodné sály sú štyri vedľa seba. Okrem sál je tu však ešte niekoľko „pomocných“ miestností. Jedna z nich je práve takáto prijímaco-vyšetrovacia.

Ako JEDINÁ formalita ma tu čakalo odovzdanie tehotenskej knižky. Nikto sa nepotreboval opýtať na meno, adresu, poisťovňu, lieky, číslo telefónu, číslo topánok. Zapísali si to pri tom zoznamovacom rozhovore.

Nasledovalo zoznámenie s pôrodnou asistentkou – študentkou. Tá urobila ctg, pričom nám najprv vysvetlila, čo robí a čo na tom prístroji vidíme. Zároveň nás upozornila, nech čísla merajúce kontrakcie berieme s rezervou. Pretože len ja cítim, ako ma to naozaj bolí. (Žiadne „to vás nemôže tak bolieť„) Hlavná pôrodná asistentka ma vyšetrila. Normálne, na lôžku. Dbala, aby to nebolo počas kontrakcie.

Spomienky na prvý pôrod

Prvý pôrod začal inak, odtečením plodovej vody. Potom nasledovalo to, čo sme v Bratislave absolvovali mnohé: Opakovanie informácií, ktoré už mali, respektíve mohli mať. Blúdenie chodbami, zvonenie o pár poschodí vyššie, opakovanie informácií, vyšetrenie, či to je alebo nie je plodová voda.

Dajte nám vložku.“ Vporiadku. Obzerám sa, kde je tu nejaká toaleta, kde si ju môžem vybrať a vymeniť za inú. „Čo sa obzeráte?“ Hľadám toaletu. „Veď tu nám ju dajte.“ A tak, stojac medzi dverami nejakých dvoch miestností za prizerania troch báb, ktoré sa neunúvajú nieže predstaviť, ale aspoň povedať, či sú lekárky, pôrodné asistentky, sestričky, upratovačky alebo kto, vám neostáva iné, ako siahnuť do nohavičiek a podať im vložku..

Prepáčte, že to píšem tak naturalisticky. Toto bol jeden z najponižujúcejších okamihov prvého pôrodu. Lebo veď človek rodí prvýkrát. Netuší, kde je sever. Práve prišiel a ešte sa cíti vcelku ako človek a nejak tak naivne očakáva, že všetci budú milí, nápomocní a vedomí si, aká jedinečná udalosť sa to chystá.

Ako prebiehala prvá doba pôrodná

Rozhodli sa, že už ostanem v nemocnici. Dostala som kanylu a antibiotiká kvôli streptokokovi. Opýtali sa, či si chcem ľahnúť, alebo sa prechádzať, alebo robiť niečo iné. Zvolila som chodenie. A tak s inštrukciami, prechádzajte sa tuto v nemocnici, kde chcete. „Keby praskla voda, manžel nech nám to príde povedať a vy si ľahnite, kde sa bude dať, my si po vás prídeme. Keby ste nás potrebovali, sme tu. Ak sa nič nezmení, príďte o hodinu a pol a urobíme znovu ctg.“ A tak sme chodili a chodili. Nasledovalo ďalšie ctg, mimochodom, teraz postojačky. Do finále sme stihli ctg ešte dvakrát. Raz posediačky a poslednýkrát prechádzajúc sa.. Naozaj to nemuselo byť poležiačky, bez pohybu a na chrbte, ako pri prvom pôrode.

Keďže už skoro bolo ráno, vymenili sa smeny. Predstavila sa nám nová hlavná pôrodná asistentka (Natália) i študentka, tá naša bola Ema. Ema s nami bola celý čas, Natália podchvíľou prichádzala kontrolovať. Prípadne jej Ema pravidelne telefónom hlásila, ako sa to vyvíja. Keďže to vyzeralo, že do pôrodu ešte nejaký čas uplynie, poslali ma o poschodie nižšie, na šestonedelie, kde mi medzitým pripravili posteľ.  Prijímajúcu sestričku na moje pobavenie najviac zaujímalo, aký čaj mi má zaznačiť k večeri. 🙂

Na izbe ma čakali raňajky. Dve čerstvé žemle, maslo, džem, šunka, syr, minerálka, káva v kanvičke. Nabádali ma, aby som niečo zjedla s tým, že budem potrebovať sily. Žiadne: Nič nejedzte a nepite.

Ako vyzerá pôrodná sála

Pôrodné lôžko

Tak sme si tu zložili veci, dali si raňajky (manžel stále pri mne), a vrátili sa o poschodie vyššie na „našu“ pôrodnú sálu. Rozhodne žiadne zlaté kachličky. Pôrodná posteľ, fitlopta, kopec miesta na prechádzanie sa. Súčasťou prednášky, ktorú som spomínala vyššie, je aj prehliadka pôrodných sál, ak je to momentálne možné. Z tejto návštevy som vedela, že vo vedľajšej, oveľa väčšej pôrodnej sále, sú aj rebriny, pôrodná stolička, žinienka, pohodlné, asi aj hojdacie kreslo a taká tá stuha visiaca zo stropu.

Minimálne dvakrát sa ma Natália pýtala, či nechcem do vane. Majú tu dve: jednu na tlmenie bolesti, druhú na rodenie. Nechcela som. Možno by to zmiernilo bolesti, ale ja som strachopud. Čo keby to bolelo ešte viac? Nebudem riskovať. I keď skúsenosti a logika hovoria, že by to pomohlo, ale tak.

PDA bola kedykoľvek k dispozícii. Žiadne poplatky navyše. Namiesto extra školenia dostanete pri zoznamovacom rozhovore jednu A4 s jednoduchým a veľmi zrozumiteľným vysvetlením a obrázkami: Čo PDA je, ako funguje, vedľajšie účinky a podobne. Prípadné otázky mohli byť zodpovedané pri rozhovore. O PDA som však nemala záujem. Moje mozgové centrum s ňou má nejaký mentálny problém, takže som o tom vôbec neuvažovala.

Prvá doba pôrodná sa zdá nekonečná

A tak som chodila a dýchala. Fitlopta mi nerobila dobre. Ema navrhla nahriaty vankúšik na kríže. Ten som využila, bolesť nezmiernil, ale aspoň to bolo príjemné. A tak som si tam špacírovala hore-dole, vzdychala a čakala. Za tých pár hodín sme sa s Emou bavili o všeličom. Aj o prvom pôrode. Keď počula, že som si užila lahôdky ako klystír (to tu vraj nerobia už roky rokúce), umelý oxytocín (lebo veď to ide pomaly), tlačenie na brucho (lebo zle tlačíte), nástrih (príliš sa potrháte), pokrútila hlavou a vyhlásila, že po prvom pôrode už dám všetko.

Všimli ste si, že už prešlo pár hodín a zatiaľ sa nikto netvári, že nepostupujúci pôrod? I keď sme sa posunuli len z cca 3-4 cm, s ktorými som prišla, na možno 5-6 cm? Ani mňa to už nebavilo. A hlavne to bolelo! Pýtam sa Natálie: Dokedy? Navrhuje mi, že pozná spôsob, ako skúsiť pôrod urýchliť. Reku, čo? „Môžem prepichnúť plodovú vodu.“ Ha, no určite! Už teraz to bolí a viem, že potom to bude ešte viac.

Pýtam si čas na rozmyslenie. „Všetko, ako vy chcete. Vy ste tu šéfka.“ dostávam odpoveď.

Viete, aké je to divné, keď je človek celý život zvyknutý, že pán doktor predsa vie, čo je pre vás najlepšie a nediskutuje. A zrazu vám povedia toto?! Ja sa mám sama rozhodnúť? Ja im mám do toho kafrať? No, v tejto chvíli som zistila, aká osprostená som týmto slovenským systémom.

O hodinu súhlasím s prepichnutím vody. Ešte predtým si predsa len pýtam niečo proti bolesti. Odporúčajú mi Dolantin, vysvetľujú, čo je zač, ako funguje, ako bude pôsobiť na mňa, na bábätko, ako dlho potrvá účinok.[1] Súhlasím.  Dostávam ho. Funguje, ako vraveli, chce sa mi spať, len kontrakcie ma pritom vyrušujú. Natália prepichuje vodu. Kontrakcie sa stupňujú. Dolantin stále funguje presne podľa popisu, otupí vrchol kontrakcie. Natália mi dáva inštrukcie: „Keby ste cítili, že treba tlačiť, tlačte.“ Všímate? Žiadne, ešte netlačte alebo teraz tlačte.

Ochrana hrádze

Natália prosí Emu, aby doniesla horúcu vodu. V 21. storočí v civilizovanej krajine si niekto pýta k pôrodu horúcu vodu?!

Je mi až zábavne, keby to tak nebolelo. Z úst vychádza len otázka: „Načo?“ „Aby sme chránili hrádzu.“

Nemám slov. Kde je to slovenské „Musím vás nastrihnúť, lebo sa veľmi potrháte.“ Ema dostáva príkaz, aby zavolala lekárku. Vyplaším sa, niečo sa pokazilo. Natália ma upokojuje a povie, že doktorka príde, lebo chce pozdraviť moje dieťa. Neverím jej, že len preto, ale aj tak ma to upokojí. Tlačenie mi veľmi nejde. Natália, aby ma povzbudila, berie moju ruku a dáva ju na hlavičku, ktorú už cítiť. Veľmi zvláštny pocit.

Ani pri prvom pôrode mi tlačenie veľmi nešlo. Všetci mi vtedy hovorili, čo mám robiť.  Pamätám si, ako som počula ich pokyny, ale oni akoby sa v mozgu zastavili a nešli vykonať. Aj keď som chcela, načo nasledovalo tlačenie na brucho, nástrih… (na ktorý mám „pamiatku“ dodnes)

Polohovanie počas tlačenia

Tentoraz Natália hovorí, že ak sa pri ďalšej kontrakcii nepohneme, budeme musieť cvičiť. „Čo? Cvičiť? Teraz? Zabudnite!“ Natália sa mení z milej na „autoritatívnu“. „Otočíte sa nabok, my vám s tým pomôžeme. Jednou nohou sa opriete tuto takto o Emu.“ Pomyslím si: Ani za svet, veď keď sa zapriem, to 45 kilové žieňa budeme zoškrabávať zo steny.

„Nič sa nebojte. Tuto sa o ňu opriete touto nohou a o mňa takto tou druhou.“ Ee, nič nerobím. „Ale áno.“ vraví Natália, „Poďme.“ No nedá sa jej odporovať 🙂

A tak, v polohe na boku, jednou nohou zapretá o to chúďatko Emu, druhou o Natáliu, ktorá ma hypnotizuje štýlom „pozerajte sa mi do očí, takto budeme spolu dýchať„, príde za chvíľu náš druhý poklad na svet. Prítomná lekárka, ktorá len stála obďaleč, ma skontroluje. Konštatuje, že mám dve drobné poranenie, ktoré nestoja za šitie, blahoželá mi a odchádza.

Po pôrode

Nie, poklad nešiel okamžite na moju hruď. Pár minút to ešte trvalo, zatiaľ bábo ležalo aspoň krížom cez moju nohu. Nepamätám si už, na čo sa čakalo. Ale trvalo to fakt len chvíľu. Tatovi ponúkli prestrihnutie pupočnej šnúry. Nechcel 🙂 Potom mi však dieťa dali, odniekiaľ vzápätí vyčarovali nahriate uteráky, ktorými ju pozakrývali a takto sme ostali asi štvrťhodinku. Znovu ju zobrali na krátku kontrolu priamo na sále a odtiaľ putovala už zabalená do náručia tatovi. Mne zatiaľ Natália navrhla sprchu. Prišlo mi to nepredstaviteľné, veď od pôrodu ubehla len chvíľa. Ale potom, čo sme ešte zvládli šialenú triašku, som do tej sprchy fakt sama prešla. Natália vedľa mňa, samozrejme, keby dačo, ale nebolo nič 🙂 A tak, pekná, čistá, umytá som sa vrátila na sálu, kde medzitým priviezli moju posteľ zo šestonedelia. V nej som sa usalašila, zobrala si dieťa do náručia a začali sme sa dojčiť.

Takto sme ešte nejaký čas zostali na sále. Zase sa menili smeny, Natália nám prišla predstaviť novú pôrodnú asistentku, ktorá nás (mňa aj dieťa, spolu) potom odprevadila na šestonedelie. Rozlúčila sa so slovami „Bolo mi cťou.“ Každý z personálu, s kým som sa stretla po pôrode, prvé čo urobil bolo, že povedal „Srdečne blahoželám.“ Drobnosť, ktorá nič nestojí, pár slov, ktoré potešia.

Oddelenie šestonedelia

Po presune na šestonedelie prišla detská sestra, tak ako nás už vopred informovali na sále, ktorá asi na štvrťhodinu skontrolovala dieťa. Manžel (ktorý bol stále s nami) bol práve zamestnaný vyberaním nejakých mojich vecí zo skrine. Tak sestra čakala, kým bude pripravený, aby išiel s ňou a dieťaťom. Keď sa potom manžel s dieťaťom, už bez sestry, vrátili, manžel pobudol ešte chvíľu. Potom išiel domov a ešte raz sa vrátil aj so staršou dcérou a babkou, ktoré tiež boli zvedavé na bábätko. Lebo návštevné hodiny mali od deviatej rána do ôsmej večer. Priamo na izbe, samozrejme.

Sestra z nočnej smeny mi večer prišla povedať, že dieťa kvôli streptokokovi budú kontrolovať dvakrát aj v noci, tak aby som sa nezľakla, keď príde kvôli kontrole. Ak budem hore a budem chcieť, môžem jej ho doniesť sama. A tak sme boli v noci na kontrole spolu. A na všetkých kontrolách a vyšetreniach spolu. Ten rešpekt k matke a rešpekt k dieťaťu, to bol pre mňa úplne nový, silný až prekvapujúci zážitok. Je to niečo, čo vám dáva dôveru k sebe samej. Dôveru, že ste dostatočné kompetentná starať sa o svoje dieťa.

V Bratislave mi prvé dieťa prvú noc „zobrali“, lebo veď „mamička, oddýchnite si„. Slovo zobrali dávam do úvodzoviek, lebo veď keby som protestovala, tak mi ju nechajú. Aspoň chcem dúfať. Ale tá mašinéria vás tak zomelie, že len následne nechápete, ako ste mohli ani len nepípnuť. A nie len pri tom. Absolútne pri ničom.

Rodila som v sobotu. Aj upratovačky mali asi víkend a objavili sa až o pol desiatej. V Bratislave som zažila len ranostajky, ktoré chodili v úplne neľudskom čase. Vždy dve. Jedna na podlahu a druhá neskôr, aby pretrela stolíky. Tu nemala žiadna sestrička potrebu merať mi teplotu o piatej ráno a kvôli tomu mi vliezť do sprchy.

Vybavenie

Bolo pozitívnych aj veľa iných vecí. Napríklad raňajky formou bufetu, obed a večera na izbu, aj s príborom, samozrejme. Napriek tomu, že bol víkend, nevyfasovala som studenú večeru už na obed.

K dispozícií bolo v princípe všetko od vložiek, nohavičiek, podložiek, uterákov, nočných košieľ až po sprchový gel v sprche (mimochodom, klinika v historickej budove, dispozičné možnosti nepustia, takže spoločné toalety a sprchy na chodbe). Pre dieťa všetko: oblečenie, plienky, utierky, podložky. Vždy dve tri flaše minerálky na stolíku. Chodbové dvere krížom krážom pootvárané. Žiadne gule na dverách. Neklopať, zákaz, nerušiť sme tuším ani nevideli, zato na najrôznejších oznamoch nechýbalo slovíčko „prosíme“.

Poznámky k súkromiu

Na pôrodnej sále jedny z troch dvier viedli na chodbu. Nikto z nás si nevšimol, že záves pred dverami nie je úplne zatiahnutý. Samozrejme, že niekto tie dvere omylom zvonka otvoril. Obe pôrodné asistentky reagovali OKAMŽITE. Natália slovne a Ema sa rozbehla zatiahnuť záves poriadne.

Druhá poznámka sa týka návštev na izbe. Aj mne bolo nepríjemné, keď som chcela dojčiť a spolubývajúca mala na návšteve šesť ľudí. Ale toto je asi o vzájomnej ohľaduplnosti. Akonáhle zistili, že sa chystám dojčiť a všelijako sa krútim na posteli a otáčam sa k nim chrbtom, odpratali sa všetci na chodbu. Musím však zároveň dodať, že na tej chodbe boli vytvorené podmienky na takého návštevy. Viacero separovaných stolov či rohových lavíc so stoličkami. Pár krokov za rohom cafeteria, kde síce bol len nejaký automat, ale inak to bolo miesto na príjemné posedenie.

Ošetrovateľská starostlivosť

V pondelok doobeda sa v izbe objavila mladá blondínka v bielom s tým že: „Ja som fyzioterapeutka, naučím vás pár cvikov na zavinovanie maternice.“ Fíha, aj také niečo existuje? Po nej delegácia asi troch ľudí. Laktačná poradkyňa s asistentkami. Konštatovala, že dojčenie mi zjavne ide. Vytreštím oči: „Ako viete? Nikdy sme sa nevideli.“  Vraj to vidí z toho, že bábätko pekne priberá. A to má predsa v záznamoch.

Ponúkla mi pomoc. Prehodili sme pár slov o prisávaní, ale nevidela som žiadny problém s dojčením, takže zostalo len pri ponúknutí pomoci. Dlhodobé dojčenie staršej dcéry mi v tomto smere dodávalo sebavedomie a vieru, že všetko dobre pôjde. Mali tu však extra miestnost na dojčenie.  Tu bola dostupná pomoc sestier a  primerané vybavenie.  Napríklad kreslá s podnožkami, vankúše, odsávačky. Len som nakukla.  Neviem zhodnotiť, čo a ako  konzistentne radia. Čo som celý čas veľmi obdivovala, bola profesionalita každého a vysoká efektivita procesov. Ono sa to naozaj dá…

Je pondelok, neskoré popoludnie. Od pôrodu ubehlo niečo vyše 48 hodín. Ideme domov.

A mimochodom, po celý čas ma nikto neoslovil „mamička“.

Toto je len moja skúsenosť, netrúfam si paušalizovať. Je mi však smutno, keď vidím, čo všetko sa dá. Len na Slovensku sa to nedá. Dúfam, že sa to raz zmení.

PS: Možno niekoho bude zaujímať, koľko nás tento špás stál. Presne 0 – nič.

Slávka

Jazyková korektúra: Nina Onufráková

[1] Naša poznámka: Opiátové analgetiká, (alebo analgetiká s vlastnosťami opioidov) podané počas pôrodu, môžu mať negatívny účinok  na ženy, ako aj na novorodencov. U novorodenca sa môžu prejaviť okrem iného útlmom dýchania a spomalením krvného obehu. Následkom toho môže nastať situácia, kedy je novorodenec oddelený od matky a  umiestnený na novorodenecké odelenie kvôli pozorovaniu.

 

By | 2017-04-11T12:03:52+00:00 10.apr.2017|Pôrod, Príbehy|3 komentáre

O autorke:

Občianske združenie Ženské kruhy je združenie humanitného a charitatívneho charakteru, ktorého poslaním je podpora a cielená činnosť zameraná na humanizáciu pôrodníctva v Slovenskej republike a to so zameraním najmä na podporu propagácie myšlienok v oblasti prirodzeného tehotenstva, prirodzeného, normálneho pôrodu s následnou neoddeliteľnou jednotou matky a dieťata a podporou dlhodobého dojčenia.

3 komentáre

  1. ZuzanaO 11. apríla 2017 at 13:28

    Ďakujem za sprostredkovanie takejto úžasnej skúsenosti :-), teším sa, že „pôrodnícky raj“ je dosiahnuteľný aj tu na zemi 🙂 a v podstate kdekoľvek, pretože táto skúsenosť potvrdzuje, že je to len o prístupe !!! Krásne, povzbudzujúce, gratulujem 🙂

  2. AnnaD 11. apríla 2017 at 16:55

    Slávka, srdečne gratulujem -:). Som pôrodná asistentka (Hebamme) a v Nemecku už pracujem 4. rok- 2 roky v Mníchove, teraz už v inom meste.
    Môžem potvrdiť, že takto nejak prebiehajú pôrody v Nemecku. Akceptujeme želanie rodičky kde chce rodiť, v akej polohe, odporúčame čo by jej mohlo pomôcť od najjednoduchších vecí-poloha, sprcha vaňa, aromaterapia, homeopatia, akupunktúra, analgetiká -slabšie, silnejšie až po PDA. Bonding je samozrejmosťou, keď nie je možný u matky-napr. po cisárskom reze robíme pri otcovi -:). Neberieme matke novorodenca na silu, pýtame si dovolenie…
    Verím, že pomaly sa aj na Slovensku zmenia pomery na pôrodných sálach, už by som sa aj rada vrátila…

  3. Beata 20. apríla 2017 at 12:27

    Veľmi zaujímavá skúsenosť… Ja som mamičkou len krátko, cítim na sebe veľa zmien, ktoré prebiehali už aj počas tehotenstva. Hľadala som na internete a skúšala rôzne záležitosti, ako si spríjemniť chvíle s malým, a našla som šatky. Videla som už pár žien na ulici, ktoré mali dieťa v šatke, no nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Ak sa nevyznáte v tejto oblasti, určite odporúčam na začiatok veľa čítať a študovať. Mne veľmi pomohol článok http://klbkostastia.sk/blog-zaciname-so-satkovanim.html , ktorý Vás v stručnosti vtiahne do témy.

Napíšte komentár