Doteraz som to nemala komu povedať

Home/Príbehy/Svedectvá/Doteraz som to nemala komu povedať

Doteraz som to nemala komu povedať

Nasledujúce svedectvo je osobnou skúsenosťou a opisuje viaceré porušenia ľudských práv. V tomto príbehu sa nachádza opis situácií, ktoré môžu niektorých čitateľov a čitateľky rozrušiť. Hoci svedectvá o nerešpektujúcom a hrubom zaobchádzaní so ženami počas pôrodu môžu otvoriť staré rany a traumatizovať, je dôležité, aby sme o týchto témach hovorili. Kolektívne prehliadanie a normalizácia týchto praktík vedie k spochybňovaniu ženskej skúsenosti a posilňuje mýtus, že ak je výsledkom pôrodu dýchajúce dieťa a dýchajúca žena, tak sa mohlo počas neho udiať čokoľvek. Bližšie sa ľudským právam žien venujeme v časti Rešpekt a slobodná voľba a predovšetkým v publikácii Ženy-Matky-Telá

Deň po termíne mi začala odtekať plodová voda

Čakala som svoje tretie dieťa. Bola streda a ja som bola deň po termíne. Ráno som zistila, že mi odteká plodová voda, ale v kľude som vychystala svoje dve staršie deti do školy, skontrolovala, či mám všetko zbalené a zavolala do pôrodnice, či mám prísť aj keď nemám kontrakcie. Povedali, že áno a kedže bývam 30km od najbližšej nemocnice a môj muž pracuje v zahraničí, musela som nájsť niekoho, kto by ma tam odviezol.

Na obed som už bola v nemocnici. Zobrali ma na sálu, ale kedže som nebola ani otvorená a nemala som ani kontrakcie, pichli mi antibiotiká a oxytocín na vyvolanie pôrodu. Nenastala žiadna zmena a tak ma preložili na izbu gynekologického oddelenia. To bolo všetko.

Ani raz neprišiel žiadny lekár ani sestra skontrolovať, či sa náhodou môj stav nezmenil. Až večer mi sestra pichla ďalšiu dávku antibiotík, ale bez slova.

Okolo polnoci som dostala kontrakcie a chvíľu som pozorovala, či sú pravidelné. Išla som zobudiť sestru, že už mám kontrakcie každých 5 minút a ona sa ma spýtala, či už má zavolať na sálu, alebo skúsim ešte počkať. Ja nie som lekár, aby som vedela, kedy je vhodné ísť na sálu, tak ma nakoniec presvedčila, nech ešte počkám. Po hodine začali byť moje kontrakcie silnejšie, tak som bola znova otravovať spiacu sestričku, či už nezavolá na sálu. Odviedla ma teda o poschodie nižšie medzi ešte otrávenejšie sestry, ktoré kvôli mne museli zobudiť ešte aj lekárku, lebo ja som si zmyslela, že idem rodiť.

Pripojená na pásy

Prišla tá istá lekárka, čo ma prijímala na obed a skonštatovala, že môj stav sa odvtedy nezmenil, ale nech už teda ostanem na sále, keď chcem. Kontrakcie boli stále silnejšie, bola som pripnutá na pásy a zakázali mi meniť polohu, lebo by záznam nebol natočený správne. Otvorili okno a odišli. Tŕpol mi chrbát aj nohy, na vodu som nedočiahla, tak som sa po hodine rozhodla zavolať na sestru.

Vykrikovala som, ale kedže dvere boli zavreté, prišla asi po 10 minútach s tým, ako si dovoľujem vykrikovať. Ospravedlnila som sa a poprosila ju, či by som sa mohla napiť a ísť na wc, aby som si rozhýbala nohy. A ona, že ako si to predstavujem, kvôli tomu by ma musela odpojiť od záznamu a potom znova pripájať, že to v žiadnom prípade, že dá podo mňa misu ak potrebujem. Dala mi teda misu a odišla. Polhodinu ma nechala ležať na tej mise, kým prišla po ňu.

Konečne sa mi podarilo aj trochu sa napiť a sestra zase odišla. Bola som unavená, ale zaspať sa mi počas kontrakcií nedalo ani vďaka neustálym kŕčom do nôh a chrbta. Plakala som, lebo som sa bála, veď už som bola teraz unavená, tak ako zvládnem pôrod. Našťastie sa okolo piatej menila smena.

Prišla druhá sestrička, ktorú som s plačom prosila, aby ma pustila ísť sa poprechádzať aspoň na wc a trochu sa napiť. Povedala že nechápe prečo by som nemohla, odpojila záznam a dovolila mi sa prechádzať, koľko chcem. 

Išla som na wc a zvracala som od bolesti. Hľadala ma pani doktorka. ktorá sa ma na konci smeny ešte rozhodla skontrolovať a hnevala sa, ako sa môžem práve teraz prechádzať. Zistila, že som sa otvorila iba o 2cm a tak mi naordinovala ďaľšiu dávku oxytocínu a čípky.

Tíšenie bolesti? Až keď zaplatíte.

Zrazu mi začali strašné bolesti ako by mi niekto trhal mäso zaživa, ale kedže som stále nebola dostatočne otvorená, nemohla som ešte rodiť.

Rozhodla som sa, že si dám epidurálku aj keď som bola na seba nahnevaná, že ostatné ženy to zvládajú, len ja takú bolesť nevydržím. Až neskôr som sa dočítala, že vyvolávaný pôrod bolí viac ako prirodzený, ale o tom mi nikdy nikto nepovedal.

Zavolala som sestru, že som sa rozhodla pre epidurálnu analegéziu, ale ona sa ma spýtala, či ju mám dopredu zaplatenú. A ja že nie, ale môžem ju tu hneď teraz zaplatiť.

Povedala, že to sa nedá, lebo to sa platí na pokladni a až keď majú zaplatenú faktúru v rukách, môžu zavolať anesteziológa a že si mám niekoho zavolať, kto mi to pôjde zaplatiť a ani moje námietky, že som z iného mesta a manžel pracuje v zahraničí, nezaberali.

Hodinu a pol som v neznesiteľných bolestiach medzi kontrakciami zaspávala na minútu- dve od únavy, až kým mi neprišla sestra oznámiť, že prišiel mužov šéf zaplatiť epidurálku. Už som sa bála, že ju nestihnem ani využiť, lebo prišiel lekár a povedal, že konečne môžem začať tlačiť, lebo som pripravená a že príde za chvílu.

Doktor sa hneval, že kvôli mne nestihne obed

Prišiel za pol hodinu, medzitým som dostala svoju vytúženú epidurálku a začala som tlačiť.

Nič… doktor odišiel, povedal, že príde za 5 minút a skúsime to znova. Prišiel za pol hodinu, tlačila som, ale moje dieťatko bolo príliš veľké.

Povedal nevadí, skúsime to za 5 minút a odišiel. Ďalšia pol hodina… Takto sa to opakovalo do jedenástej a už aj doktor sa hneval, že kvôli mne nestihne obed. Pred dvanástou prišla sestrička a hovorí mi, že kľudne môžem tlačiť aj sama, keď mám pocit, že musím.

Zatlačila som a sestrička vybehla zo sály s krikom, kde je doktor, že hlavička už je vonku. No doktora nebolo – asi si odbehol na ten vytúžený obed.

Musel dobehnúť druhý doktor ,ktorý mi kázal ešte pár krát zatlačiť a môj 4,5 kg synček bol vonku. Samozrejme ma ešte čakalo zašívanie, lebo som sa roztrhla na všetky možné strany.

Moje milované dieťatko mi priložili na maximálne dve minútky a brali ho s tým, že je mu zima, či chcem, aby prechladol. Potom mi ho doniesli ešte oblečeného na 5 minút, ale s rovnakou výhovorkou, že je mu zima, ho zase odniesli.

Môj doktor sa práve vrátil z obeda a pochválil ma, ako som to dobre zvládla. Domov nás pustili až po týždni kvôli novorodeneckej žltačke, ktorá sa cez víkendy nerieši.

Toto je pôrodnica, ktorá patrí medzi tie najlepšie na Slovensku! Keď si potom predstavím tie ostatné, už nikdy nechcem rodiť…

Ospravedlňujem sa, že som sa takto rozpísala, ale takéto veci sa zle počúvajú. Doteraz som to nemala komu povedať a tečú mi slzy, keď si na toto všetko spomínam. Pri týchto spomienkach nemôžem niektoré noci spať a som si istá, že nie som sama, ale ženy to neriešia, lebo sa chcú radovať zo svojich malých pokladov, nie sa vracať k tomu zlému. Dúfam, že sa nájde niekto, kto si môj príbeh prečíta.

Kristína

Keď nás finančne podporíte, pomôžete nám meniť gynekologickú a pôrodnícku starostlivosť  k lepšiemu. Urobiť tak môžete po kliknutí na tento link: https://zenskekruhy.darujme.sk/417/

By | 2017-10-27T14:08:07+00:00 19.okt.2017|Príbehy, Svedectvá|1 Comment

O autorke:

Zuzana Krišková
Keď som sa pripravovala na môj druhý pôrod, neustále som si opakovala -- Moje deti sa narodia s láskou a bez strachu. Čaká nás niečo veľké a krásne - a na moje veľké prekvapenie som v deň pôrodu zistila, že bez strachu zároveň znamená bez bolesti. Priala by som všetkým ženám, aby mohli, tak ako ja, zažiť pôrod ako radostnú a posilňujúcu životnú skúsenosť.

Komentár

  1. Janka Petraskova 22. októbra 2017 at 13:21

    Vdaka za zdielanie Kristina, verim, ze ste tym prispela k dobrej veci a dufam, ze sa ulavi aj Vam.

Napíšte komentár