Násilie pri pôrode? A nepreháňaš trošku?!

Home/Blog/Násilie pri pôrode? A nepreháňaš trošku?!

Násilie pri pôrode? A nepreháňaš trošku?!

predchádzajúcom článku sme písali, že na začiatku našej činnosti sme nemali jazyk, ktorým by sme mohli pomenovať to, čo dnes už veľmi jasne pomenúvame ako násilie a nerešpekt pri pôrode. Tento pojem používa aj WHO (slovenský preklad ich vyhlásenia si môžete prečítať tu) avšak ani zďaleka to nie je jediný pojem, s ktorým sa môžete stretnúť. Iné pojmy nájdete vo vedeckých článkoch, inak budú popísané v právnych štandardoch a inak sa vyjadrujú ženy. V tomto seriáli priblížime používané pojmy, vysvetlíme, že nie každý nerešpekt považujeme za násilie, poštokúsime sa preložiť „právničinu“ do ľudskej reči a prinesieme vám aj náš názor na to, aké typy násilia a nerešpektu rozlišujeme.

V tejto časti popíšeme aké pojmy zvyknú používať ženy, a to predovšetkým pojmy používané v komunitách, tak slovenských ako zahraničných (predovšetkým dostupných v anglickom jazyku). Pod pojmom komunity rozumieme spoločenstvá, ktoré vznikli vo virtuálnom svete, kde ženy zdieľajú svoje skúsenosti. Tento virtuálny svet nie je odpojený od sveta reálneho, práve naopak. Tieto komunity treba vidieť ako logické pokračovanie malých osobných stretnutí – komunít, ktoré vďaka dnešnej technike spájajú ženy z celého sveta.

 

Upozornenie – nasledujúci text obsahuje tieto témy: násile, znásilnenie, sexuálny útok, trauma a škodlivé praktiky pri pôrode .

 

V prípade komunít sme sa stretli s množstvom webových stránok, blogov a facebookových stránok, ktoré prinášajú príbehy žien, ktoré zažili niektorý typ nerešpektujúceho a násilného správania pri pôrode. Používané pojmy sú zväčša interpretácia pocitov žien, od pojmov jemnejšieho charakteru ako „bad birth experience“ – zlá pôrodná skúsenosť, cez pojmy silnejšieho charakteru ako „birth trauma“ – pôrodná trauma, až po expresívne pojmy ako „birth rape“ – pôrod ako znásilnenie. Tieto stránky opisujú skôr jednotlivé príbehy žien, ktoré boli násiliu pri pôrode vystavené, avšak našli sa aj snahy presne zadefinovať tieto pojmy

Spoločným znakom týchto príbehov je, že na konci pôrodného procesu je matka a dieťa, ktoré sú zo spoločenského hľadiska „v poriadku“. V skutočnosti je tu však žena, ktorá preventívne dostala napríklad umelé hormóny, čím sa narušila jej hormonálna rovnováha, alebo jej bola poškodená vagína epiziotómiou, z ktorej sa musí následne liečiť alebo má bolestivé bradavky, pretože jej dieťa bolo v prvých hodinách kŕmené fľašou či striekačkou. Takáto žena však nie je „zdravá“. Dokonca nie je zdravé ani jej dieťa, ktoré sa musí liečiť z ranej separácie, alebo bolo v prvých dňoch života dokrmované striekačkou, následkom čoho má problémy s prisávaním a tak samotným dojčením. Zdravá je iba žena, ale i dieťa, ktorých fyzické a/alebo psychické zdravie neboli pri pôrode poškodené.

[1]

Našli sa snahy vnímať rozdielne pojem „birth trauma“ – pôrodná trauma a „birth rape“ – pôrod ako znásilnenie, teda vnímanie toho, či ženin pôrod bol traumatický alebo to bol pôrod, ktorý sa prirovnáva k znásilneniu.

Mohlo by vás zaujímať:  Domáce pôrody ako na Divokom západe

„…Existuje ešte viac problémov s otázkou „pôrodnej traumy“ a „pôrodu ako znásilnenie“. V prvom rade – nie je to jedno a to isté. Žena môže zažiť traumatický pôrod bez toho, aby zažila pôrodné znásilnenie. To sa javí byť hlavná príčina nedorozumení medzi mnohými ľuďmi. Ženy nenazývajú akýkoľvek zásah do pôrodu ako „znásilnenie“. „Pôrodné znásilnenie“ je termín používaný na opis situácie, kedy poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nezískal informovaný súhlas a využíva svoje mocenské postavenie na vytvorenie nátlaku alebo na ovplyvňovanie ženy, ktorá je v zraniteľnej pozícii, aby sa podvolila navrhovanej procedúre. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže používať manipuláciu, nátlak alebo silu na dosiahnutie toho, aby žena urobila to, čo chce on a nie to, o čom je presvedčená ona. Často je to vo chvíľach, kedy sa žena cíti v ohrození života alebo  má strach o život svojho dieťaťa, ale neskôr zistí, že zo skutočného zdravotného hľadiska bola nevyhnutnosť postupu diskutabilná. Aj v prípadoch, keď ide o nevyhnutný zdravotnícky postup, ženy majú často pocit, že ak by im umožnili vyjadriť svoj súhlas s daným postupom, necítili by sa zneužité alebo traumatizované.“ [2]

Na inom mieste je snaha zadefinovať „birth rape“ – „pôrod ako znásilnenie“ takto:

„Žena, ktorá je znásilnená pri pôrode nezažíva útok takým spôsobom, ktorý sa zmestí do typických definícií, platných v civilizovanej spoločnosti. Penis zvyčajne nikde v príbehu nenájdete a páchateľ dokonca ani nemusí ním disponovať. Ale prsty, ruky, vákuumextraktor, pôrodnícke kliešte, ihly a nožnice… to sú nástroje pôrodného znásilnenia a sú ovládané s takou silou a viac menej bez súhlasu rodičky, ako keby neznámy páchateľ stiahol okoloidúcu z ulice a pred tým, ako ju zneužil, by ju zviazal. Ženy sa fackujú (preplieskavajú) prikazuje sa im, aby boli ticho, aby prestali robiť hluk a neotravovali, pretože si to všetko zaslúžia, a že to ony nemali roztiahnuť svoje nohy pred deviatimi mesiacmi, keď ich nechcú rozťahovať teraz. Pod vplyvom vyhrážok, hrozieb a zastrašovania sa im predkladajú postupy, ktoré nepotrebujú a zásahy, ktoré nechcú. Niektoré ženy sú fyzicky obmedzované v pohybe, ich nohy pridržiavajú, aby zostali roztiahnuté alebo sa vyvíja tlak na ich brucho.“[3]

Zdá sa, že pojem „pôrod ako znásilnenie“ alebo „pôrodné znásilnenie“ veľmi dobre vystihuje pocity niektorých žien. Z našej praxe vyplýva, že ženy pri opisovaní svojich zážitkov často hovoria „Cítila som sa ako znásilnená“ alebo „Cítila som sa zneužitá“ či „Najhoršia bola tá bezmocnosť“. Pričom sa to častokrát deje za bezmocného alebo naopak súhlasného prizerania manžela/partnera rodiacej ženy, otca ich spoločného dieťaťa, ktorý si taktiež nemusí byť vedomý, že je vlastne svedok násilia.

Zo skúseností zo zahraničia môžeme konštatovať, že používanie tohto pojmu vyvolalo vášnivé až negatívne reakcie a na mnohých dokonca feministických blogoch bol tento pojem odsúdený ako k urážajúci „skutočné znásilnenie“ a k popretiu pocitov žien, ktoré sa cítili pri pôrode znásilnené.

Mohlo by vás zaujímať:  Prečo si to tie ženy nechajú...?

To nemôžeš tak brať – veď si len robili svoju prácu!

Za „skutočné znásilnenie“ sa pritom považuje sexuálne alebo sexualizované násilie a najčastejšie túto definíciu spĺňa násilné vniknutie penisu do vagíny. Ak sa to neudeje, tak rozhoduje motivácia toho, kto násilný akt urobil. Ak to bolo vykonané s úmyslom vlastného potešenia a sexuálneho uspokojenia[4], tak to spĺňa v očiach spoločnosti „skutočné znásilnenie“. Ak však ten alebo tá, ktorí bez súhlasu alebo proti nesúhlasu narušia osobnú integritu tela inej osoby a definujú toto narušenie ako „svoju prácu“ či „povinnosť“, prípadne „medicínsky úkon“, tak sa to už za „skutočné znásilnenie“ nepovažuje. Zdá sa teda, že ten, kto má moc konať proti vôli a narúšať telesnú integritu, má aj moc definovať charakter tohto narušenia. Ak by sme však ako spoločnosť pripustili, že jedine osoba, ktorej osobná integrita bola narušená, môže definovať túto svoju skúsenosť, museli by sme pripustiť, že niektoré ženy skutočne vnímali medicínske úkony pri pôrode ako znásilnenie.

Na druhej strane sa môžeme stretnúť s normalizáciou násilia a popretím vlastných pocitov a ospravedlňovaním tých, ktorí konali násilne. Násilie na nich spáchané si pomenujú inak, teda premenujú ho – aby mohli ďalej žiť bez frustrujúcich pocitov. Možno práve toto je dôvod negatívnych reakcií pri pomenovávaní násilných praktík v zdravotníckych zariadeniach.

Nasledovný citát z knihy Judith Herman, nie je v kontexte pôrodov, no ak by sme sa cezeň pozreli na ženy, ktoré zažili násilie pri pôrode, tak uvidíme, že aj ony čelia odsúdeniu svojich pocitov a popretiu ich skúseností:

„Veteráni, ktorí sa vrátili z boja, môžu byť frustrovaní naivnými nerealistickými predstavami svojich rodín o boji, ale ich rodiny a okolie aspoň uznajú fakt, že boli vo vojne. Obete znásilnenia často nemajú ani toto uznanie. Mnohé z toho, čo ženy zažívajú ako agresívne násilie, sa ako také nevníma ani zo strany ich najbližších. Ženy, ktoré takéto veci zažili, sú teda v situácii, keď si musia vybrať, či vyjadria svoj vlastný názor, alebo ohrozia svoje vzťahy s inými ľuďmi. Za takýchto okolností môže byť pre mnohé ženy veľmi problematické dokonca čo len pomenovať svoju skúsenosť. Prvou úlohou uvedomovacieho procesu je teda jednoducho nazvať znásilnenie pravým menom“ [5]

Veríme, že ak prvý krok ozdravného procesu je pomenovanie násilia tým, čím je, dávame tým ženám možnosť vybrať si toto pomenovanie, ktoré najlepšie vystihuje ich pocity. Potom samotné ženy, ktoré boli vystavené násiliu pri pôrode, prestanú hovoriť o pôrodoch ako o ťažkých alebo zlých, ale jednoducho ich nazvú pravým menom, a tak urobia prvý krok nielen k vyliečeniu vlastnej traumy, ale traumy celej spoločnosti. V každom prípade je však potrebné rešpektovať jazyk, ktorý žena používa ako aj jej vlastné pocity.

Mohlo by vás zaujímať:  Rodiaca žena ako vec

Trpíš Štokoholmským syndrómom!

Nie všetko, čo je normalizované, je aj normálne. Niektoré jednoznačne škodlivé praktiky – ako je napríklad tlačenie na brucho sa vyskytujú v našom systéme tak často, že ich považujeme buď za nutné zlo alebo dokonca za dobré a prospešné. Ženy, ktoré tieto praktiky negatívne nevnímajú, môžu byť proti svojej vôli označené za obete násilia. Ak sa voči tomuto pomenovaniu vymedzia – keďže sa vôbec ako obete necítia, dokonca naopak môžu pociťovať celú škálu pozitívnych pocitov voči zdravotníckemu personálu (môžu ho vnímať ako nápomocný, príjemný, život zachraňujúci a pod.), môžu sa stretnúť s rovnako silnými negatívnymi reakciami ako ženy, ktoré by rovnakú skúsenosť opísali negatívne. Ich spokojnosť sa chápe ako „nevzdelanosť“, sú označené za „ovce“ či „trpiace Štokholmským syndrómom“.

Som presvedčená, že pocity žien, ich jazyk, pojmy a vnímanie pôrodnej skúsenosti treba rešpektovať. A to oboma smermi. Nálepkovanie je zraňujúce a zabraňuje konštruktívnej diskusii. Nikto nechce byť „nevďačná hysterka“ ani „nevzdelaná ovca“.

Pravda je niekde uprostred. Či?

„Nič nie je čierno-biele a pravda bude asi niekde uprostred“ – asi takto nejako zvykne vyzerať snaha zmierniť diskusiu o násilí pri pôrode. Nie žeby neexistovala šedá zóna, ale základy sú položené a stoja na tzv. dobrej praxi. Pod dobrou praxou myslíme takú starostlivosť, ktorá je v súlade s medzinárodne uznávanými medicínskymi a právnymi štandardami (Základné informácie o nich nájdete spracované v publikácii Ženy-Matky-Telá). Na skúsenosť žien sa teda vieme pozrieť cez dobrú prax a vieme pomenovať – dobrá prax vyzerá „takto“. Ak boli splnené „tieto“ okolnosti, tak boli dodržané práva. Kľúčovou okolnosťou je poskytovanie zdravotnej starostlivosti s informovaným súhlasom ženy. V porovnaní s dobrou praxou zároveň vieme identifikovať porušenia práv žien, ktoré môžeme nazvať rôzne – v závislosti od toho, aký pojmový aparát používame.

V nasledujúcich častiach seriálu priblížime práva žien, definície ich porušení z viacerých uhlov pohľadu. Cieľom tohto seriálu nemá byť nájsť najlepšie pomenovanie jednotlivých „škatuliek“, ale scitliviť spoločnosť na akékoľvek prejavy násilia a nerešpektu.

 

Autorka: Zuzana Krišková, Konzultantka: Miroslava Rašmanová, Jazyková korektúra: Alena Kolesárová, Fotografia: c.j.h. Flickr

Článok vychádza z internej správy občianskeho združenia, ktorej spoluatorkami sú: Zuzana Krišková, Zuzana Lafférsová a Adriana Kamenická

 

[1] Podľa definície WHO zdravie nie je iba absencia choroby, ale stav úplnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody.

[2] http://www.birthactivist.com/2010/11/what-feminists-should-know-about-birth-rape/ cit. Online [15.3.2014]

[3] http://birthraped.wordpress.com/whats-birth-rape/ cit, online [15.3.2014]

[4] V literatúre sme sa stretli aj so sexuálnym násilím, ktoré zahŕňalo aj znásilnenie rodiacich žien, či iný útok sexuálneho charakteru. Sexuálnemu/sexualizovanému násiliu budeme venovať samostatný článok.

[5] Herman J., Trauma a Uzdravenie. 2001, Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt a Občianske združenie Pro Familia, 342s., ISBN 80-85549-24-7, s. 99

 

By | 2016-11-29T12:49:57+00:00 03.jún.2016|Blog|5 komentárov

O autorke:

Zuzana Krišková
Keď som sa pripravovala na môj druhý pôrod, neustále som si opakovala -- Moje deti sa narodia s láskou a bez strachu. Čaká nás niečo veľké a krásne - a na moje veľké prekvapenie som v deň pôrodu zistila, že bez strachu zároveň znamená bez bolesti. Priala by som všetkým ženám, aby mohli, tak ako ja, zažiť pôrod ako radostnú a posilňujúcu životnú skúsenosť.

5 komentárov

  1. Dagmar 3. júna 2016 at 12:10

    Děkuji za dobře formulovaný článek. Nerespektování, hrubost až násilí jsou bohužel dlouhodobě součástí ošetřovatelské a medicínské praxe v našich zemích.

  2. Ali Čajazpalaca 3. júna 2016 at 13:19

    Je to hrozné a naozaj s tým už musíme niečo urobiť. Štátom povolené znásilňovanie žien. A všetci sú v práve, za jediného blázna je považovaná žena, ktorá ešte dlho po pôrode zažíva traumu. A nikoho to nezaujíma. A bohužiaľ sa ešte stále stretávam so ženami, ktorým je to všetko absolútne jedno a slepo veria doktorom a sestričkám v nemocnici. Ja som za blbku, ktorá rieši niečo, čo je zbytočné. Je potrebné otvárať oči aj ostatným slepým. Vďaka za článok.
    http://cajazpalaca.blogspot.sk/2016/05/respekt-k-porodom-mytus-vyvrateny.html

  3. Leka 8. júna 2016 at 12:45

    súhlasím s Ali. Žiaľ, aj podľa môjho manžela som riešila počas tehotenstva /na všetko som sa pripravovala, čítala…/ zbytočnosti. Bol pri prvom pôrode, ktorý bol dlhý a ťažký. Dodnes to ľutujem. Ked nejavil záujem pripraviť sa na pôrod počas tehotenstva, nemal tam čo robiť. Akurát to narušilo náš vzťah, lebo kým pre mna bol pôrod traumou, pre neho to bol proste iba pôrod . Nevedel čo chcem a ani dôvod prečo to tak chcem. Pri druhom pôrode som manžela už vyslovene nechcela pri pôrode a radšej som si zabezpečila dulu. Vrelo odporúčam – jednak to bola žena ktorá sama rodila, ale dula aj podrží, pomôže uľaviť pri bolesti, ukáže vhodnejšiu polohu, pomasíruje, pripravila mi aj akýsi vhodný nápoj a bola tam stále somnou…. neporovnateľná skúsenosť s iba sa prizerajúcim manželom, ktorý je na strane zdravotníkov.

  4. MD 10. júna 2016 at 12:52

    Ja som mala traumu z porodu.Nenazvala by som to znasilnenie,ale mucenie.Priviazat zene nohy,rozstrihnut jej hradzu a potom to bez umrtvenia a bez jej suhlasu pol hodinu sit,je tyranie a mucenie.Do toho svetlo ako na vysluchu.Na nocne mory akurat.

Napíšte komentár