Dobrá prax Druhá doba pôrodná Odborné názory

Penny Simkin – Bolesť počas pôrodu ženu vedie

Napísal/a
Penny Simkin je fyzioterapeutka a dula, ktorá sa venuje prevažne ženám s traumou, a najmä ženám sexuálne zneužitým v detstve. Počas svojej vyše päťdesiatročnej praxe si za zlepšovanie starostlivosti o rodičku získala rešpekt žien i lekárov. Okrem prednášania publikovala desiatky odborných článkov a kníh a dodnes je aktívna v rôznych organizáciách a spoločnostiach bojujúcich za zlepšenie podmienok v pôrodníctve. Vo svojej praxi vída, aké dôsledky má predchádzajúca trauma na priebeh pôrodu a zároveň vie, ako málo stačí, aby sa pôrod stal pre ženu traumatizujúcim zážitkom. Jej mottom je, že nezáleží na mieste pôrodu, ale na spôsobe starostlivosti o ženu.


Čo je to podľa Vás prirodzený pôrod?

Myslím, že môžem parafrázovať Judy Lothian z Lamaze, ktorá použila výraz „prirodzený pôrod“ ako ho naplánovala príroda. Tento význam sa mi páči, lebo zdôrazňuje fyziológiu pôrodu a postupy, ktoré túto fyziológiu podporujú. Pre mnoho ľudí je dnes prirodzený pôrod každý vaginálny pôrod, aj s použitím inštrumentov (kliešte, vákuum extraktor), pôrod s anestéziou, vyvolaný alebo medikovaný pôrod. Ale podľa mňa je prirodzený pôrod ten, ktorý je bez intervencie. Keď do neho nezasahujeme a nesnažíme sa nejako zásadne upraviť jeho priebeh.

Čo je dôležité pre ženy, ktoré sa necítia komfortne v nemocnici? Čo je im treba zabezpečiť?

Myslím, že tieto ženy potrebujú mať možnosť byť úplne spontánne. Môže sa stať, že počas pôrodu sa budú správať absolútne inak ako sú zvyknuté, ale to len vtedy, keď sa cítia bezpečne. Žena často krát vydáva zvuky alebo pohyby, ktoré bežne nerobieva, iba ak pri pôrode alebo počas milovania. Preto je dôležité, aby mala zabezpečené intímne prostredie, v ktorom sa môže správať tak, ako jej telo potrebuje. Pre mnoho ľudí je toto prípustné iba v domácom prostredí.

Myslíte si, že žena môže zažiť prirodzený pôrod aj v nemocnici?

Áno, myslím si, že je to možné. Je k tomu však potrebná jedinečná kombinácia faktorov. Žena k tomu potrebuje byť dostatočne flexibilná a vedieť sa adaptovať v novom prostredí. Niektoré ženy to vedia lepšie ako iné. Ďalej potrebuje cítiť, že je o ňu postarané a že je v absolútnom bezpečí a tým myslím aj emocionálne bezpečie. A navyše potrebuje zdravotníkov, ktorí sa zhodujú s jej predstavami o pôrode. Aby nemusela argumentovať, dožadovať sa svojich želaní alebo sa ich vzdať. Tak má možnosť ponoriť sa do seba a dôverovať si, že to zvládne. Ako dula som bola pri pôrodoch stoviek žien. A niektoré ženy skutočne neriešia, čo sa okolo nich deje. Sú ponorené do seba, majú okolo seba svojich blízkych a je im skutočne jedno, či rodia v nemocničnej izbe alebo doma. Pre mnohé iné ženy je však miesto dôležité. A v oboch prípadoch je to tak správne. Dokonca aj ja ako dula mám jedenkrát do týždňa prípravu pre rodičky v nemocnici a jedenkrát do týždňa pre ženy, ktoré plánujú pôrod doma. V oboch skupinách sa cítim dobre.

Čo sa môže stať, ak sa žena počas pôrodu necíti bezpečne? Ako to ženu ovplyvní?

Ak sa žena necíti bezpečne, cíti sa v ohrození, pozorovaná alebo opravovaná, to všetko ovplyvňuje jej hormonálnu rovnováhu. Pôrod je rovnováha medzi stresovými hormónmi, ako je napríklad adrenalín, a hormónmi lásky, ako sú oxytocín a endorfíny. Tieto dve skupiny hormónov k sebe vzájomne nepasujú. Takže ak je žena vystrašená, cíti sa posudzovaná, zahanbená alebo v ohrození, jej stresové hormóny sa zvýšia a zastavia produkciu prirodzeného oxytocínu, ktorý jej pomáha, aby pôrod postupoval. Na druhej strane, ak sa cíti v bezpečí, milovaná a môže byť spontánna, stresové hormóny sa znížia a prevládnu hormóny podporujúce pôrod. To je tá rovnováha. Úlohou duly je pokúsiť sa tento pocit bezpečia vytvoriť, aby žena mohla robiť čokoľvek a ísť kamkoľvek, kam ju počas pôrodu vedie jej telo.

Aký máte názor na rutinné použitie liekov a medicínskych zásahov počas pôrodu?

Akékoľvek používanie rutinných zásahov narúša kúsok po kúsku ženinu ochranu. Niektoré ženy to zvládajú lepšie, iné nie. Za takých okolností je však pre ženu náročné porodiť prirodzene. A ak aj porodí, vyžaduje to veľké odhodlanie a vytrvalosť. Podľa mňa je pre ženu dôležité iba byť. Nemala by už riešiť to, aby sa ochránila pred zásahmi, ďalším vaginálnym vyšetrením alebo pred ďalším odberom krvi. Myslím, že maximálne kontrola oziev dieťatka a iba jemné sledovanie procesu postačí, aby sa žena cítila pohodlne a v bezpečí.

Vidíte riešenie, ako by sa to mohlo zmeniť? Myslíte si, že je lepšie rodiť s pôrodnou asistentkou alebo viac vzdelávať doktorov?

Neviem, či vzdelávanie je riešením. Nechcem znieť cynicky, ale ľudia, ktorí niečo robia viac ako tridsať rokov a nikdy sa nezamýšľali nad tým ako a čo zlepšiť, už nezmenia nič. Možno keby rodila ich dcéra, tak by si uvedomili, čo jej môže spraviť iný muž – lekár. Neviem. Myslím, že je lepšie vzdelávať rodičky a pôrodné asistentky, aby neboli iba „medwifes“ (pôrodníkova asistentka). Tieto medicínske pôrodné asistentky sú vychované mužským systémom a mali by mať väčšie pochopenie pre starostlivosť o ženu. Ak však nechcú stratiť prácu, musia sa správať podľa pravidiel.

Aká je podľa Vás najlepšia poloha pri pôrode?

Najlepšia poloha je tá, ktorá vyhovuje žene. Učím ženy veľa rôznych polôh, keď cítia priveľkú bolesť alebo dieťatko má problém nájsť cestu von. Najlepšie pre rodičku je mať slobodu v zmene polohy. Ženy často zisťujú, že poloha na štyroch, kedy ju podopiera partner, im veľmi pomáha. Často krát žena nájde sama polohu, ktorá jej pomáha. Napríklad, poloha na chrbte má veľa úskalí. Hlavne, ak má žena nohy v strmeňoch a ani nevidí pôrodníka, ktorý chytá jej dieťa. Tiež vzniká veľký tlak na cievy v chrbtici a dieťa preto môže mať v tejto polohe nedostatok kyslíka. Táto poloha je pre ženu veľmi nekomfortná a navyše môže viesť k zraneniam. Je to hrozná poloha, ale lekári ju najviac obľubujú. Vo väčšine nemocníc ani nie je možnosť rodiť inak. Navyše, druhá doba pôrodná môže trvať dve, tri až štyri hodiny.

Žiadna žena by nemala byť celý ten čas iba v jednej polohe. V tejto fáze potrebuje veľkú podporu a dôveru, že ak potrebuje zmeniť polohu, je to správne. Žiaľ, niektoré pôrodné asistentky sa snažia žene určiť polohu a tak sa telo matky dostáva do konfliktu s telom dieťaťa a to je pre ženu bolestivé. Takže najlepšia poloha je tá, ktorú žena práve potrebuje a ktorá umožní dieťatku nájsť svoju cestu.

Hovoríte o tom, že druhá doba pôrodná trvá dve až tri hodiny, niekedy aj viac. U nás je to 15 – 20 minút. Môžete nám popísať, ako by malo vyzerať prirodzené tlačenie počas druhej doby pôrodnej?

Volá sa to spontánne tlačenie a žene sa nehovorí, ako sa má tlačiť alebo v akej pozícii má byť. Žena zvyčajne zadrží dych na 5 – 6 sekúnd a potom rýchlo a krátko dýcha, pomedzi to znova zadrží dych, zatlačí a potom znova dýcha. Takto žena veľa dýcha a zadržiava dych na kratší čas. Niekedy žena kričí, niekedy zadržiava dych a ja vravím, že pre mňa je správne to, čo je pre ňu dobré. Takto má dieťa dostatok kyslíka a žena nie je tak veľmi vyčerpaná. Tlačí iba v panve. Ak žena nie je medikovaná a je v pozícii, v ktorej sa cíti pohodlne a dobre, tak má oveľa silnejšie nutkanie tlačiť. A ak nemá nutkanie tlačiť, nemala by tlačiť.

Mohla by ste nám o tom povedať viac? Lebo ženy nevedia o tom, že dieťa môže byť tak dlho v pôrodných cestách.

Dieťa vstúpi do pôrodného kanála v čase, keď sa už dokončuje dilatácia, teda keď je žena otvorená na 8 – 10 centimetrov. Hlavička začne tlačiť na pôrodný kanál a postupne sa zosúva dole. To je práca dieťatka, že hlavička sa formuje tak, aby mohla zostúpiť do pôrodného kanála. Tlak na hlavu vedie dieťa k pohybu, aby sa dokázalo zrotovať a narodiť. Ak je dieťa dlho v pôrodných cestách a žena dýcha riadeným tlačením, dlho zadržiava dych, silno tlačí a len krátko sa nadýchne („riadené dýchanie“), tak vtedy je vhodné pravidelne s každou kontrakciou kontrolovať ozvy dieťatka. Je normálne, ak pri tlačení ozvy dieťaťa klesnú. Ak však ostanú dole, je potrebné to riešiť. Mnoho pôrodných asistentiek vtedy žene na pár kontrakcií odporučí netlačiť a ozvy sa zvyknú dostať naspäť hore. Je to prirodzený proces a dieťa je vybavené na to, aby ho zvládlo.

Čo si myslíte o sledovaní času pri pôrode? Naši doktori sa stále niekde ponáhľajú. Nemalo by to byť naopak?

Mám motto, že „čas by mal byť náš spojenec, nie nepriateľ.“ Ako moja mentorka Sheila Kitzinger hovorila: „najškodlivejšia technológia v tehotenstve sú hodiny. Kalendár a hodiny.“ Lebo ak žena neporodí v čase, ktorý jej určíme, už ju sledujeme, pôrod vyvolávame a dieťa jednoducho vyberieme. A čo robíme ženám, keď začnú rodiť? Nariadime im ležať v posteli. Potom sa im zastaví pôrod a dáme im lieky na rozbehnutie pôrodu. Namiesto toho, aby sa žena mohla slobodne hýbať a rodiť tak dlho ako potrebuje. Je veľmi dôležité s rodičkou pracovať a pomôcť jej prirodzenými technikami, aby jej prvý pôrod nebol cisárskym rezom. Lebo ak je prvý pôrod sekcia, je veľká pravdepodobnosť, že už aj ďalšie deti prídu na svet cisárskym rezom.

Prečo je dôležité zachovať prirodzený spôsob pôrodu? Veľa žien si myslí, že je dôležité, aby dieťa bolo čo najskôr vonku.

Je veľa dôvodov, prečo by to tak malo byť a je pre mňa veľmi deprimujúce, že mnoho žien sa chce pôrodu vyhnúť. Pôrod je veľmi dôležitá udalosť v živote človeka, nie iba dieťaťa ale aj matky, ovplyvňuje ho po celý zvyšok života. A taktiež ďalšie generácie. Máme také heslo: „Si to, čo tvoja stará mama jedla“. Jedlo a životný štýl ovplyvňuje nielen ženu, jej dieťa, ale aj jej vnukov, pretože plod ženského pohlavia obsahuje aj vajíčka ďalšej generácie. Takže vnuk/vnučka budú ovplyvnení tým, ako sa správala ich stará mama. Navyše, experti dokázali, že mikroflóra matky vo vagíne tvorí dôležitý základ pre vývoj imunity dieťaťa. Tým, ako dieťa zostupuje pôrodnými cestami, absorbuje všetky tie baktérie nevyhnutné na jeho ďalší vývoj.

Takže ak sa dieťa narodí cisárskym rezom, neabsorbuje túto mikrobiologickú výbavu od matky a je o to ochudobnené. Namiesto toho ide z rúk do rúk, od lekára k pôrodnej asistentke, od nej ku novorodeneckej sestre a potom ohriate, odsaté a umyté sa možno po dvoch hodinách vráti matke, zabalené v sterilnej látke. Koža matky je pritom ďalším mikrobiologickým prostredím, s ktorým by sa novonarodené dieťa malo stretnúť. Vieme, že deti narodené cisárskym rezom majú zdravotné problémy ako astma, častejšie bývajú obézne a to i napriek tomu, že sa obezita v rodine vôbec nevyskytuje, mávajú poruchy trávenia ako napríklad celiakiu a v neskoršom veku diabetes.

Čo najčastejšie vedie ženu k takému rozhodnutiu?

Bolí to. Je to nepredvídateľné a bolí to. A to sú pre veľa žien dostatočne silné argumenty pre to, aby žena povedala: „Nechcem, aby to bolelo. Radšej nechcem cítiť nič, keď sa dieťa bude rodiť“. Nemyslí na to, že najbližšie dva alebo tri mesiace bude v bolestiach. Chce sa vyhnúť tej aktuálnej bolesti z pôrodu. Je to teda kombinácia nevedomosti, bolesti a nepredvídateľnosti. Ale pôrod je dobrý pre dieťa. Čo sa snažím povedať je, že dlhodobý negatívny dopad na dieťa narodené sekciou ešte len začíname chápať. Nie je to iba o spôsobe príchodu na tento svet, cesta pokračuje ďalej, keď je dieťa priložené na kožu matky.

Keď má matka svoje dieťa na sebe, koža na kožu, díva sa do očí svojmu dieťatku, správne usmerňuje svoje hormóny. A ak dieťa nie je poháňané a má svoj čas, díva sa na mamu, skúma ju, ovoniava, saje prsník. Môže to trvať pol hodinu až štyridsaťpäť minút, ale je potrebné aby sa to dialo v kľude a v čase, ktorý matka a jej dieťa potrebujú. Dieťa tak zároveň masíruje maternicu matky. Tento proces je tak nádherný, že si ani neviem predstaviť ako môžeme povedať, že pôrod bolí? Ako môžeme povedať, že dieťa trpí, keď sa rodí? Je to tak nádherné, že odmietam uveriť tomu, že trpia… Ženy môžu cítiť bolesť, keď dieťa vychádza von, ale nie trpieť. Žiadna žena by nemala pri pôrode trpieť.

Nakoľko je bolesť dôležitá?

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že je rozdiel medzi bolesťou a utrpením. Veľmi veľa žien, ktoré sa chcú vyhnúť bolesti pri pôrode sa vlastne chce vyhnúť utrpeniu. Predstavujú si kričanie, zmätok, paniku, bez možnosti kontrolovať samú seba. To nie je to, o čom hovoríme. My hovoríme o práci s bolesťou, žena s ňou pracuje. Bolesť vedie ženu, aby si našla tú najsprávnejšiu polohu pre pôrod. Bolesť ju môže viesť v jej správaní a pohyboch. Objavenie vlastnej sily, ktorá ženu vedie pôrodom, je niečo, čo môže zmeniť jej život a posilniť ju. Počas prirodzeného pôrodu sa vyplavuje oxytocín a príde tá myšlienka: „Zabila by som pre teba“. Nenávidím ten výraz, ale presne to som cítila pri narodení môjho prvého dieťaťa. Tá eufória a všetko bolo úžasné a zrazu som v sebe objavila tú matku vlčicu. Pocit, že túžim ochrániť svoje dieťa, za každú cenu. Bol to pre mňa veľký šok, lebo som mierumilovný človek.

Myslím, že pre ženu je emocionálne najvýhodnejšie, ak si pôrod prežije normálne a prirodzene. Ale nemyslím si, že je potrebné na tom trvať. Ak si nedokáže predstaviť prejsť cez bolesť a jediným riešením pre ňu je cisársky rez alebo lieky proti bolesti, nemyslím si, že bude preto hroznou matkou. Len si myslím, že ak má to šťastie a zažije skúsenosť z prirodzeného a nerušeného pôrodu, môže ju to výrazne obohatiť na dlhé obdobie v jej ďalšom živote.

Máte pocit, že sa spoločnosť zmenila a dnes sa bolesti bojíme viac?

Áno. Vyvinuli sme si potrebu ovplyvňovať bolesť. Nerozmýšľame nad tým, prečo nás niečo bolí, iba si vezmeme tabletku. A to ma znepokojuje. V našej spoločnosti nie je veľa príkladov, kedy sa bolesť cení. Napríklad migréna. Namiesto toho, aby si človek oddýchol a uvoľnil svoje telo, vezme si tabletku. Ale v spoločnosti sa to teraz nenosí, oddychovať.

Jedným z príkladov je rozšírené používanie epidurálu. Vieme, že epidurál potláča produkciu prirodzeného oxytocínu, ktorý je zasa zodpovedný za nutkanie spontánne tlačiť vo chvíli, keď je dieťa v pôrodnom kanále. Ak však žene dáme epidurál, má tlačiť bez pocitu tlačenia. Na svojich kurzoch vravím, že áno, epidurál vám zmierni bolesť, ale nezredukuje množstvo práce pri pôrode. A ženy s epidurálom to majú ešte namáhavejšie ako ženy bez epidurálu, pretože nemajú od svojho tela znamenie kedy a ako silno tlačiť. A to je už argument, nad ktorým začnú ženy uvažovať. Pretože to nie je iba ľahnúť si, necítiť bolesť a niekto za mňa odrodí. Ak majú ženy s epidurálom prirodzene odrodiť, musia si to skutočne odmakať. Druhá negatívna stránka epidurálu je, že svaly v panve sú uvoľnené. My potrebujeme tieto svaly v napätí a keď sú ochabnuté, dieťa je v zlej pozícii a posúva sa stále nižšie a nižšie do nesprávnej pozície a potom ostáva už iba použiť kliešte, vákuum extraktor alebo sekciu. Takže s použitím anestetík sa znižuje šanca, že sa dieťa narodí spontánne a prirodzenou cestou.

Ale poznám veľa ľudí, ktorí skutočne ocenili, keď si prežili pôrod normálne a prirodzene. Dôležité však je žene načúvať. Pretože to nie je žiadny triumf, ak prežíva utrpenie a aj keď sa jej narodí zdravé dieťa, ona je vyčerpaná, nikto ju nepočúval a jednajú s ňou, akoby sa nič nestalo. To, že žena rodí, nie je iba fyzická záležitosť. Je to aj emocionálny a spirituálny zážitok. Podľa mňa, pôrod nie je prirodzený, ak v ňom nie je obsiahnutá aj spirituálna stránka pôrodu.

Čo Vás najviac fascinuje na pôrode?

Je to ten moment, kedy žena prechádza od racionality, od vedomého myslenia do fázy, keď to opustí a hľadá svoju vlastnú cestu. Milujem to! Takže najprv rozpráva, smeje sa, rozhoduje sa a zrazu prechádza do svojho vnútra a vyjadruje sa spôsobom, ktorý by nikdy nečakala. Cíti sa bezpečne, pretože sa rozhodne odhodiť všetky zábrany. Objaví hlboké myšlienky o sebe samej. Túto chvíľu mám ešte radšej ako chvíľu, keď objíma svoje dieťa. Milujem ten moment, keď objaví samú seba.

Rozhovor pripravili: Mária Martiniaková, Zuzana Krišková

Preklad: Hana Harenčárová

Jazyková korektúra: Andrea Rábeková

Druhá časť rozhovoru: trauma z pôrodu

 

O autorke

Napíšte komentár