Príbehy

Pôrod ako rodinná udalosť

Prvýkrát som rodila v Bratislave, druhýkrát v Hainburgu a rozdiel je enormný. Z prvého pôrodu bola trauma a druhý bol ako krásny posilňujúci zážitok.

Prvý pôrod

V roku 2011 v brušku bola moja prvorodená dcérka. K pôrodu som si zazmluvnila svoju doktorku, nevedela som si predstaviť, že pri tejto intímnej záležitosti by som prišla do pôrodnice a bola by som pri cudzom človeku, ktorého prvýkrát uvidím. Žiaľ, zazmluvnenie spôsobilo, že pri kontrole v nemocnici, kedy mala doktorka službu, mi povedala, že už to čoskoro príde a môžeme ešte v ten deň vyvolať pôrod. Ako neinformovaná prvorodička som súhlasila, veď keď mi to navrhla, tak je to v poriadku. Tak bol celý pôrod lekársky vedený.

Najprv vyvolávačka, pretrhnutie plodového vaku, umelý oxytocín, epidurál. Po všetkých týchto zásahoch prišli silné kontrakcie, na ktoré som nebola pripravená a epidurál som využila, aj keď som ho pred tým odmietala. Monitorovanie v ľahu na chrbte bolo na nevydržanie. Jedlo mi zakázali, dokonca aj hroznový cukor. Keď som už cítila tlak na konečník, prišla doktorka a ďalší personál, nohy mi vyviazali hore do strmeňov, dve sestričky vedľa mňa z každej strany a snažili sa tlačiť na brucho.

Dcérka sa narodila, a hneď ju niesli preč. Mňa zatiaľ zašívala doktorka. Áno, mala som aj nástrih. Dcérku priniesla sestrička ukázať, bola zabalená v perinke a sestrička ju držala vedľa mňa, manžel nás odfotil a zdravá dcérka musela ísť na termolôžko preč. Tak sme s manželom zostali sami.

V brušku som už svoje bábätko necítila, ale ani pri mne. Len prázdnota. Na otázky, kedy mi prinesú dieťa, odpovedali, že o chvíľu, no nakoniec to boli 4 hodiny. Po dvoch hodinách ma previezli na izbu šestonedelia a manžela poslali preč. Sestrička rozvážala na veľkom vozíku bábätka mamičkám na izbu, bolo to zvláštne, dala mi ju do vozíka na izbu. Bolo to hromadné nosenie detí po niekoľkohodinovom odlúčení a bez štipky citu pre novovznikajúci vzťah dieťa a matka.

Spala a ja som nevedela, čo teraz s ňou robiť. Bála som sa jej chytiť. Celé materstvo aj dojčenie začalo tak neprirodzene. Ako keby som ju ani neporodila ja.

Prvý deň prespala, druhý deň sa zrejme už chcela dojčiť, veľmi plakala a ja som ju nevedela upokojiť a nadojčiť. Prosila som sestričky o pomoc s dojčením, ale neprišli pomôcť. Až jedna sa v noci “zľutovala” a dala môjmu bábätku prvýkrát glukózu a druhýkrát umelé mlieko. Sedela som tam a pozerala, ako ju kŕmi.

Bola som smutná, zadržiavala som slzy, takto vyzerá materstvo? Kde je tá radosť z bábätka? Z toho oddelenia ma mohli previezť rovno na psychiatriu. Strávili sme tam štyri dni a keď manžel prišiel počas návštevných hodín, mohol sa na dcérku pozerať len cez sklo. Keď som sa opýtala sestričky, či by mohol ísť dovnútra chytiť si dcérku, tak že nie, ako by to dopadlo, keby tam každý chodil. Otec si mohol svoje dieťa chytiť až štyri dni po pôrode, keď sme prišli domov.

Zdravotnícky personál rozhoduje v našich najcitlivejších obdobiach, ako je narodenie dieťaťa, o tom, ako prebehne pôrod, kedy a ako prebehne prvý kontakt s vlastným zdravým dieťaťom. Podpora materských kompetencií a dojčenia žiadna.

Druhý pôrod

Rok 2015 a v brušku sa ukrýva moja druhorodená dcérka. Už pred tehotenstvom sme s manželom preberali, kde rodiť. V slovenskej pôrodnici som už nechcela, k pôrodu doma nemáme pôrodné asistentky, pôrodné domy na Slovensku neexistujú. Zostávalo jediné, Hainburg.

Pri poradni v Hainburgu v 38 týždni sme zistili, že bábätko je hlavičkou hore. Navrhli nám tam manuálne otočenie bábätka a pôrodná asistentka v Hainburgu nám ešte vysvetlila možnosť moxovania.

Mala som prísť o 3 dni na hospitalizáciu, kedy by spravili tento zákrok – otočenie bábätka. Absolvovala som ešte vyšetrenie krvi, ekg. Informovali ma, že je tam aj malé riziko (ako predčasné prasknutie plodovej vody….), ktoré by viedlo k cisárskemu rezu. Keď sme prišli domov, akosi som nebola stotožnená s tým, aby moje bábätko manuálne otáčali nasilu. Dosť som o tom premýšľala, preberali sme to doma s manželom, hľadala ďalšie informácie a dostala podporu od iných žien v skupine na sociálnej sieti, kde ma podporili v rozhodnutí rodiť bábätko v polohe KP. Tak som volala do Hainburgu a zrušila otáčanie bábätka. Na telefóne bola moja pôrodná asistentka a tá ma tiež podporila v mojom rozhodnutí. Dohodli sme ďalší termín kontroly.

Verila som, že keď bude dcérka chcieť, otočí sa sama a keď nie, tak sa narodí zadočkom. Doma sme ešte vyskúšali moxovanie a rozprávanie s bábätkom. Ale nepomohlo, neotočila sa. V Hainburgu sme ešte absolvovali konzultáciu s primárom, kde nás poučili o pôrode koncom panvovým a podpísali sme papier o rozhodnutí rodiť prirodzene. Vypočítaný termín pôrodu prešiel a dcérka sa stále nepýtala na svet.

Prichádzali ku mne negatívne informácie, že v polohe koncom panvovým ženy nenechajú dlho prenášať a ani sa umelo nevyvoláva pôrod a rieši sa to sekciou. Bábätko by tiež pri pôrode nemalo byť veľké nad 3500g. Bola som z toho nešťastná, že by sa to celé malo skončiť cisárskym rezom. Na podnet Gabiky Janovičovej som sa ozvala pôrodnej asistentke z Hainburgu. Dva dni ráno som už mala slabé kontrakcie, ktoré ale počas dňa prešli. S pôrodnou asistentkou sme sa dohodli, že prídem a pomôže mi naštartovať pôrod pomocou prirodzených prostriedkov.

Mala v ten deň službu, prišla som okolo 11 hod. Cítila som sa fajn, žiadne kontrakcie, tie slabé, ktoré som ráno mala, už prešli. Pôrodná asistentka ma privítala, povedala, že je veľmi rada, že som sa jej ozvala. Vyšetrila ma, bola som asi na 2 – 3 prsty otvorená a napojila ma na monitor a vysvetlila, ako by sa mohol pôrod rozbehnúť, že môžeme vyskúšať homeopatiká a klystír.

Počas toho, ako som bola na monitore, mi dala homeopatiká, manžel s dcérkou boli so mnou. Po hodine mi urobila klystír, vtedy išiel manžel s dcérkou na prechádzku. A na mňa už prišli silné pôrodné kontrakcie. Zrazu sa všetko veľmi rýchlo rozbehlo. Bola som veľmi šťastná, že pôrod začal a že je v tej chvíli pri mne pôrodná asistentka. Vravela, že môžem robiť čo chcem, ísť sa prechádzať, ponúkla mi jesť, piť.

Okolo 14 – 15hod. chceli prísť za mnou manžel s dcérkou, ale mne v tej chvíli odtiekla plodová voda a mala som silné kontrakcie, tak som radšej odkázala po pôrodnej asistentke, aby ma prišli pozrieť neskôr. Potom prišla dlhá fáza tlačenia, kedy ma masírovala a povzbudzovala. Celú dobu som bola v polohe na štyroch, myslím že dvakrát som sa otočila do polosedu, kedy mi pôrodná asistentka navrhla, či mi to nebude lepšie.

Cítila som sa pri nej veľmi dobre, celá tá atmosféra bola príjemná. Tento druhý pôrod bol náročnejší, myslela som, že už nevládzem ďalej. Bola som vyčerpaná, spotená, hlasito som predýchavala. Keď už vyšiel von zadoček, mala som silnú potrebu chytiť a potvrdiť si to, že už ide bábätko von. PA ma povzbudila, áno, aby som sa dotkla. Väčšina žien sa dotkne hlavičky, ktorá sa prerezáva a ja zadočka 🙂 Porodila som v polohe na štyroch, hneď mi dali bábätko predo mňa. Dcérka sa narodila o 16:56 hod.

Bolo to úžasné, vidieť, cítiť, chytiť si čerstvo narodené bábätko. Nikto ju nebral preč. Všetko potrebné urobili tam. Skontrolovali bábätko a apgar skóre. Za chvíľu na to som porodila aj placentu, potom mi pomohli ľahnúť si na chrbát a dcérku som mala na sebe. Doktor zatiaľ skontroloval poranenie. Natrhla som sa len trochu, na dva stehy. Zrazu som bola plná energie, v eufórii. Potom prišiel manžel s prvorodenou dcérkou, aby mohla privítať svoju sestričku. Nechali nás samých, aby sme si vychutnávali túto rodinnú udalosť. Po pôrode mi priniesli večeru. Až po hodine sa prišli opýtať, či môžu bábätko zvážiť, zmerať a urobiť ostatné procedúry v miestnosti, kde sme boli. Na všetko sa pýtali a informovali, nič nerobili rutinne.

Manžel s dcérkou odchádzali večer pred ôsmou, nikto nikoho tam nevyhadzuje, že už musí odísť. Moje čerstvo narodené bábätko sa dojčilo prvýkrát niekoľko minút po pôrode a aj cez noc, spali sme v jednej posteli spolu. Na druhý deň ráno po vizite a raňajkách sme išli domov. A ďalej sme trávili tieto čarovné chvíle doma ako rodina. Dcérka mala nakoniec 3780 g a porodila som ju prirodzene.

Veľké ďakujem patrí združeniu Ženské kruhy za ich prácu. Ďakujem za informácie, rady, podporu Gabike Janovičovej a za jej podnet, aby som sa ozvala pôrodnej asistentke. Vďaka pôrodnej asistentke z Hainburgu mohlo zažiť veľa slovenských žien krásu pôrodu. Ďakujem.

Silvia

O autorke

4 komentáre

  • Skoro jako bych cetla svuj pribeh:) Prvni porod v Praze a druhý v Hainburgu přirozeně do vody. Bylo to krásné. Dcerka má 2 měsíce a je to nejspokojenější miminko. Určitě napíšu i svůj příběh, abych další maminky povzbudila, že to opravdu jde PŘIROZENĚ.

  • Gratulujem k dobrému rozhodnutiu. Je to naročné, spraviť také rozhodnutie a dopriať si kvalitu tam, kde každý, celá spoločnosť tvrdí, že je to predsa jedno, hlavne, že je dieťa zdravé. Matka zdravá nemusí byť, evidentne.
    Z príbehu vidno, že keď sú zdravotníci profesionálni, vzdelaní, slušní, ide všetko, aj to, čo je podľa našich lekárov na Slovensku nemožné – rodiť koncom panovým? otočiť dieťa? prenášať? to sa predsa nedá, to sa dá len cisárskym riešiť, iná možnosť nie je.
    Je dobré uverejňovať tieto príbehy, pretože nastavujú jasné zrkadlo našemu ” pôrodníctvu na vysokej úrovni”, ktoré si sami lekári v médiách vychvaľujú. (A keďže sa zdravotné dokumentácie jednoducho falšujú a nikto nehodnotí reálny stav matiek, tak to vyzerá všetko ok.) Je pokrokové asi ako socialistické hospodárstvo – plán splnený na 110%, a realita nikoho nezaujíma…

Napíšte komentár