Príbehy

Prvorodička, koncom panvovým a krásny pôrod. Je možné nemožné?

Napísal/a Ženské kruhy

Nasledujúci príbeh je osobnou skúsenosťou a zdravotnícke postupy či správanie, ktoré v ňom sú popísané nemusia byť v súlade s dobrou praxou. Autorka príbehu nemusela tieto porušenie alebo zlú prax priamo identifikovať, či ju dokonca môže považovať za dobrú. Nie je našim cieľom komentovať jednotlivé časti príbehu, navyše v čase kedy sme príbeh uverejnili sme ani my samé mali množstvo praktík normalizovaných. Dobrú prax nájdete na našom webe spracovanú v množstve článkov, ako aj v publikáciách Ženy-Matky-Telá a Bonding, matkina náruč po pôrode.  

Dodnes keď ovoniam hlavičku mojej malej Vladiny, premietne sa mi v niekoľkých sekundách celý pôrod. Bol to bezpochyby najsilnejší pozitívny zážitok nielen v mojom osobnom, ale aj v našom partnerskom živote. A najlepší vstup mojej dcéry do tohto sveta, aký som jej mohla poskytnúť. Presne takýto pôrod som si za tie mesiace vysnívala. Tento príbeh nepíšem kvôli tomu, aby som presvedčila tých, ktorí nechcú veriť, že pôrod môže byť krásnym zážitkom, ale aby som dodala odvahu tým, ktorí tomu veriť chcú.

Poloha koncom panvovým

Keď malá v brušku aj po tom, čo som vyskúšala všetky „babičkovské“ rady na jej pretočenie, zostávala zadočkom dole, začala som mať pocit, že to tak má byť. Že sa pretočiť nevie alebo nechce. A že mi tak dáva najavo, že to mám nechať na ňu, že ona to zvládne. Z tohto dôvodu som odmietla ponuku primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia v nemocnici v Hainburgu, kde bývame a kde som mala naplánované rodiť, pokúsiť sa ju otočiť manuálne, vonkajšími hmatmi.

Odmietnutie plánovaného cisárskeho rezu, ktorý sa dnes prvorodičkám pri konci panvovom robí podľa mojich informácií nielen u nás, ale v celej Európe viac-menej automaticky, bolo pre mňa samozrejmosťou. Nevedela som mu vysvetliť prečo, povedala som mu jednoducho, že to tak cítim. Počas tehotenstva som sa vďaka okolnostiam, ktoré ho sprevádzali, naučila počúvať samú seba, naučila som sa vnímať svoju intuíciu. Neviem, nakoľko môže chlap, lekár, primár pochopiť, že som sa rozhodovala na základe pocitov a intuície, nie logických argumentov, ktoré mi boli predložené, ale akceptoval moje rozhodnutie. Napriek tomu, že rozmery mojej panvy boli podľa meraní pod priemerom, čiže „nie veľmi vhodné“ na tento typ pôrodu. Zachránil to ultrazvuk 2 týždne pred pôrodom, ktorý ukázal váhu 2850g. Do 3500g váhy dieťaťa je dnes v našich končinách prirodzený pôrod koncom panvovým akceptovateľný. Zďaleka nie bežný, iba akceptovateľný, v prípade prvorodičky ani to. Horko-ťažko by mi ho akceptovali aj v Bratislave, ako mi bolo povedané na Kramároch, ale musela by som naozaj veľmi chcieť a nechcem si ani predstaviť, čo všetko by som si okolo toho musela vypočuť.

V Hainburgu som si historky o tom, aká krkavčia matka som, že vystavujem svoje dieťa takému riziku, našťastie vypočuť nemusela, ale ani tam neboli spontánnemu pôrodu úplne otvorení. A tak sme navštívili Trenčín, ktorý je v tomto na Slovensku jedinečný. Podľa slov primára gynekologicko-pôrodníckej kliniky fakultnej nemocnice v Trenčíne, oni majú skôr opačný problém – presvedčiť rodičky, aby konce panvové rodili spontánne. A popri návšteve Trenčína som si dala ešte v Hainburgu rande s Evou Bauer – najlepšou pôrodnou asistentkou na svete, tým som si istá.

Tá mi povedala vetu, ktorú si budem do smrti pamätať: „Antónia, ak ty chceš a veríš, že to bude v poriadku, tak to bude v poriadku.“ Veta, ktorej dnes v medicíne málokto verí a ktorá podľa mňa hory prenáša. Mala som dostatok času na rozmýšľanie, ale po tomto Evinom výroku nebolo o čom premýšľať. Našiel sa niekto, kto ma podporil v počúvaní mojej intuície a ja som si zrazu bola istá, že moje rozhodnutie rodiť v Hainburgu s Evou a rodiť prirodzene je to najsprávnejšie rozhodnutie, aké som kedy urobila.

Rozhodla som sa pre Hainburg

S primárom Hainburgskej pôrodnice sme teda podpísali zopár papierov, kde som brala na seba zodpovednosť (ako keby som ju nemala už od počatia dieťaťa) za spontánny pôrod koncom panvovým, vedomá si rizík, vedomá si údajného nedostatku skúseností nemocnice s pôrodom koncom panvovým – hoci, v tomto prípade samú seba podľa mňa nemocnica dosť podceňuje.

S Evou sme sa potom stretli na ďalších dvoch vyšetreniach. Na prvom ma počas UZV vyšetrenia držala za ruku. Nepoznám sestričku na Slovensku, ktorá by si našla čas a chuť držať tehotnú maminu za ruku… Zisťovanie váhy sa v 39. týždni nekonalo s poznámkou, že sa zmeria v 40. a s konštatovaním doktora pri pohľade na moje neveľké brucho, že dieťa aj tak veľké nebude. To si napokon mysleli všetci. Na druhom vyšetrení mi Eva povedala, že podľa nej porodím pred termínom. Bolo to 6.7. večer, termín som mala 11.7. Ďalšie vyšetrenie, vrátane ultrazvuku, sme naplánovali na 10.7.

9.7. večer sme s manželom Vladom „úradovali“. Vlado dokončil pracovné veci s poznámkou, že už môžem rodiť, už urobil, čo mal a môže si vziať pár dni voľna. Mne chýbalo preložiť ešte 2 vety článku, keď som vyskočila, utekajúc na toaletu. Odtiaľ som vyšla s poznámkou, že som buď neudržala moč alebo mi odteká plodová voda. Dohodli sme sa s Vladom, že tomu dáme chvíľku čas, preložila som tie posledné 2 vety a to už bolo jasné, že je to voda.

Bolo 23:00, zavolala som Eve, dohodli sme sa, že počkáme, kým neprídu bolesti. Tie prišli vzápätí a prišli pomerne intenzívne. Vytrvalo som kontrakcie, ktoré prichádzali už v 5 minútových intervaloch, rozdýchavala a presne v okamihu, keď sa Vlado vo vedľajšej izbe dohodol s Evou, že ideme do nemocnice, som ja zahlásila, že je čas ísť. 24:00 sme sa s Evou stretli v nemocnici, urobila mi vyšetrenie, bola som na 5cm otvorená, bolo jasné, že pôrod sa začal. Hoci mne to došlo až v okamihu, keď som si uvedomila, že už som na pôrodnej sále, nie v Entspannungsraum.

Vladovi som pomedzi kontrakcie povedala, že oni sa tvária, ako keby som už išla rodiť a Vlado na to, že veď ale ty už rodíš. Mladý doktor, ktorý mal službu, sa snažil uvoľniť atmosféru srandičkami typu, aby som mu ukázala chrup. A atmosféra bola naozaj po celý čas maximálne príjemná. Tlmené svetlo, úplné ticho, minimum ľudí (napokon tam zostali iba Vlado s Evou), žiadne zbytočné otázky. Ideálne prostredie na vylučovanie oxytocínu.

Pôrod

So silnejúcimi a stále častejšími kontrakciami som ja strácala kontrolu nad svojím správaním. Naozaj sa zo mňa na tých pár hodín stala namiesto kultivovanej ženy zvieracia samica. A nikto mi do toho nekecal. Neuveriteľne mi to pomáhalo pracovať s kontrakciami a dať im voľný priebeh. A dať tak voľný priebeh pôrodu a môjmu bábätku. Boli asi 2 okamihy, kedy sa môj rozum dostal do popredia a na zlomok sekundy som sa zamyslela nad tým, ako „nevhodne“ sa správam, ale tie myšlienky som v ďalšom zlomku sekundy zahnala s tým, že inak sa moje dieťa nenarodí.

Vlado bol skvelý – ako to on sám zhodnotil, tichý pozorovateľ, štatista. Vôbec ma nerušil, vôbec neriešil, čo riešiť nemal, bol úplne pokojný, vôbec nedal na sebe poznať ten adrenalín, čo mu koloval v žilách. Eva bola úžasná. Kľudná, pomáhala mi masážami, vždy mi povedala, čo ide robiť, navrhovala mi polohy, neustále ma chválila, ako dobre mi to ide. Popritom bol na sále stále pokoj, žiadny zmätok, žiadny chaos, žiadne urýchľovanie niečoho. Keď sme došli do druhej pôrodnej doby, bola som Eve vďačná za „riadené tlačenie“ napriek tomu, že som si predtým predstavovala, že dieťa porodím bez neho, dýchaním, prirodzene. Neviem prečo, ale jej koordinácia mi dodávala silu a istotu. Taktiež sme museli zmeniť polohu – zo štyroch, na ktorej sme boli dohodnutí, na polohu v polosede. Tiež mi to v tej chvíli vôbec nevadilo, maximálne som Eve dôverovala a vedela som, že vie, prečo robí všetko to, čo robí.

To som už cítila, že napätie v sále pomaly vrcholí, o čom svedčila prítomnosť pomerne veľkého počtu ľudí. Okrem Vlada a Evy pribudol službukonajúci doktor, Oberarzt, dve detské sestry a detská doktorka. Keď som videla to „kvantum“ ľudí – oproti doslova komornej atmosfére dovtedy, vedela som, že musím zasa odfiltrovať. Zatvorila som oči, ponorila som sa opäť do svojho sveta bez času a priestoru, v ktorom som si s každým zatlačením jasne predstavovala, ako ďalšia časť tela mojej dcéry vyšla von. Síce sa mi pri každom zatlačení zdalo, že teraz už musela vyjsť celá, ale napokon bolo tých tlačení predsalen viac. Oči som otvorila iba vtedy, keď na mňa prehovorila Eva. Bola jediným človekom v sále, ktorého som vnímala. Keď som si chytila predierajúci sa zadoček malej, zdalo sa mi, že to bude ešte trvať večne. Keď vyšiel celý zadoček, išlo to už pre mňa strašne rýchlo. Cítila som ako Eva bábätku doslova vypáčila nožičky, potom ručičky a potom veľmi rýchlo za pomerne veľkého ruchu v sále (ktorý som podvedome vnímala) vyšla von hlavička. Ohňový kruh som cítila máličko a samotná fáza tlačenia bola pre mňa fyzicky príjemnejšia ako dovtedajšie zvládanie kontrakcií. Napriek tomu, že Vlado to zhodnotil tak, že poslednú hodinu so mnou odtrpel každú minútu, ja som netrpela. Asi preto, že tam zohrával veľkú rolu faktor psychický – vedomie, že sa čoskoro pozriem z očí do očí tomu malému tvorovi, ktorý vo mne 9 mesiacov rástol. Ten si inak počas celého pôrodu počínal statočne – ako som sa dozvedela, keď bolo po všetkom, CTG bolo po celý čas ukážkové.

Malinká sa narodila 3:22, ihneď mi ju položili na brucho a ja som sa do nej v tom okamihu druhýkrát zamilovala. Nedá sa opísať ten pocit, šťastnejšia som určite nikdy v živote nebola a to som veľmi šťastný človek. Do 10 minút som porodila placentu, Eva nám ju ukázala, opýtala sa, či si ju chceme vziať. Potom skontrolovala, či je potrebné ma zašívať a zhodnotila, že nie. Nasledovala asi polhodinka, kedy nás nechali samých, užívať si prvé minúty života našej Vlaďky. Tá sa medzitým prisala a odvtedy sme problém s kojením nemali. Potom ju Eva zvážila a to všetkým vystúpil na čelo pot – našťastie už po pôrode. Vážila 3700g. To keby bol ukázal ultrazvuk na druhý deň, tak nám nikto nedovolí rodiť spontánne. Verím, že si to malá zariadila takto – prišla na svet skôr, len aby mohla prísť prirodzene. Po zvážení a zmeraní sme opäť zostali sami traja, vlastne ani neviem, ako dlho. A s malou som bola odvtedy neustále – až na ranné vyšetrenia a kúpania v nemocnici.

Takže napriek číslam, štatistikám, skúsenostiam som porodila svoje prvé 3700g dieťa koncom panvovým, s údajne podpriemernými rozmermi panvy, bez nástrihu a bez natrhnutia hrádze, resp. s tak nepatrným natrhnutím, že nebolo treba zašívať. Keby som niektorému z doktorov vopred povedala, že toto je možné, mysleli by si, že som blázon.

Apropo, keby nezakročil môj „tichý pozorovateľ“ Vlado, mala by som bezdôvodne 2cm nástrih hrádze, ktorý mi chcel Oberarzt urobiť hneď po príchode. Rovnako úžasne zabezpečil, že malej nechali dotepať pupočník. V oboch prípadoch išlo o rutinu. A v oboch situáciách som ja bola vo svojom svete a pramálo vnímala, čo sa deje okolo mňa, takže je bez šance, aby som to ustriehla. Preto je super mať prediskutovaný pôrodný plán s lekármi alebo v prípade Hainburgu aspoň s partnerom – tam je možné počas pôrodu s lekármi a pôrodnými asistentkami komunikovať. Tým, že Vlado vedel, na čom mi pri pôrode záleží najviac, presne vedel, kedy zasiahnuť. Napriek tomu, že som si do pôrodu vedela predstaviť rodiť aj bez jeho prítomnosti, dnes som nesmierne rada, že tam bol a budem šťastná, keď bude pri každom ďalšom pôrode. Zažili sme spolu toho už veľa na našich spoločných cestách, nie vždy v ideálnych podmienkach, ale tak blízko, ako tých 4,5 hod. na tej pôrodnej sále, mi ešte nikdy nebol. Na margo nenastrihávanej a nenatrhnutej hrádze – chválim Epi-no, ktoré mi tiež poradila Eva a ktoré na 100% funguje. Spolu s masážou hrádze.

Mala som krásny pôrod

A na margo krásneho pôrodu – ľudia si myslia, že si vymýšľam alebo že som sa pomiatla, keď poviem, že som mala krásny pôrod. Mala. Vôbec som sa pôrodu nebála, vďaka relaxáciám, vizualizáciám a afirmáciám počas tehotenstva som bola maximálne pokojná a ešte aj keď ten mladý lekár chcel vidieť môj chrup, smiala som sa s ním. Počas celého pôrodu som ani raz nemala pocit, že už nechcem mať ďalšie dieťa, že toto už viac absolvovať nechcem a ten pocit nemám dodnes. Kľudne budem rodiť už o mesiac. Nebolelo to.

Kontrakcie som vnímala ako náročnú prípravu na veľkú cestu a tlačenie ako posledné, únavné, ale vzrušením naplnené kroky pred cieľom. Raz som povedala, že to nezvládnem – jediné, čo bolo nepríjemné, boli vyšetrenia počas kontrakcií, ale viem, že sa im v mojom prípade nedalo vyhnúť. Ako píšem, Eve som maximálne dôverovala, takže tieto malé vyrušenia z môjho procesu pôrodu som jej veľmi rýchlo odpustila. Eva je skvelá, odborník na správnom mieste, človek, ktorý robí svoju prácu srdcom. A môj Vlado je najhrdinskejší a najpodporujúcejší manžel na svete. Neviem si predstaviť žiadny zo svojich ďalších pôrodov bez nich dvoch.

Moje veľké ďakujem patrí však aj trom dulám, ktoré mi osud v tehotenstve priplietol do cesty. Katke Jurenkovej, ktorej kurz gravidjogy je najlepším sprievodcom tehotenstvom a najlepšou prípravou na pôrod a materstvo a ktorej kurz hypnopôrodu celú moju cestu ku krásnemu pôrodu vlastne začal. Silvii Galatovej, ktorej Cesty k spokojnému pôrodu ma na tej mojej ceste utvrdili. A napokon Gabike Janovičovej, s ktorou som sa nikdy nestretla, ale ktorá mi na diaľku bola oporou a zdrojom informácií. Ďakujem.

Antónia

O autorke

Ženské kruhy

4 komentáre

  • Antónia je to krásne vyznanie a pohľad na príchod dieťaťa na tento svet je to najúžasnejšie na svete to potvrdzujem a iste každá žena ktorá to dieťa prijíma musí sa s tým stotožniť a cestu jeho príchodu vnímať ako tú najsprávnejšiu pre dieťa. Blahoželám

  • Táto šťastná maminka je moja úžasná nevesta s veľkou krásnou dušou…máme ju veľmi radi a tešíme sa spolu s nimi z krásnej vnučky Vladky.

  • Nieje nic krajsie ako priviest svoje dieta nasvet ako si prajeme mi mate krasni pribeh az ma dojal k slzam lebo mna to len caka ten moj porod prvi a vezmem si vase slova k srdcu dakujem vam za odvahu ktoru budem potrebovat velka vdaka

  • Antonia, dakujem pekne za zdielanie nadherneho zazitku! Velmi vela pre mna znamena zdielanie takychto pribehov, nakolko budem na jar prvorodickou a vas pribeh ma dohnal k slzam stastia. Dakujem! Prajem same krasne chvile vo vasom zivote 🙂

Napíšte komentár